PaidagwgÒ$
časopis pro pedagogiku v souvislostech * journal of education in contexts
Ročník: 2013Volume: 2013
Číslo: 2Issue: 2
Vyšlo: 31. prosince 2013Published: December 31st, 2013
Zimermanová, Monika. Kultivácia osobnosti seniora prostredníctvom celoživotného vzdelávania. Paidagogos, [Aktualizované: 2013-12-31], [Citované: 2017-11-24], 2013, 2, #27. S. . Dostupné na www: <http://www.paidagogos.net/issues/2013/2/article.php?id=27>

#27

Zpět na obsah / Back to content

Kultivácia osobnosti seniora prostredníctvom celoživotného vzdelávania

Senior's personality and it's cultivation through lifelong learning

Monika Zimermanová

Abstrakt: Celoživotné učenie je v dnešnej modernej spoločnosti jeden z prostriedkov, ktorý umožňuje človeku stať sa socializovanou, autentickou vnútorne integrovanou osobnosťou. Edukácia, pod ktorou chápeme nielen vzdelávanie, ale aj výchovu, je dôležitým prostriedkom kultivácie osobnosti všetkých vekových kategórií. Aktivizácia, motivácia či kultivácia seniorov prostredníctvom edukácie je nesmierne dôležitá pre zachovanie zmysluplnosti a kvality ich života. Ak spoločnosť bude podporovať (seba)vzdelávanie, sebazdokonaľovanie, celoživotné vzdelávanie, rozvíjanie a kultiváciu osobnosti, potom naša spoločnosť môže dostať prívlastok moderná a kultivovaná.

Kľúčové slová: osobnosť seniora; kultivácia osobnosti; edukácia; celoživotné vzdelávanie

Abstract: Lifelong learning is a mean which enables one to become socialized, authentic, and internally integrated personality in today's modern society. Education, we understand not only learning, but up-bringing, too; is an important mean of personality cultivating in all ages. Activation, motivation and cultivation of seniors through education are extremely important because they preserve the meaningfulness and the quality of their lives. If the society will support the (self-)education, self-improvement, lifelong learning, development, and personality cultivation, then our society can get the adjective modern and cultivated.

Keywords: senior`s personality; personality cultivation; education; lifelong learning




Úvod

Staršej generácii určujú miesto v modernej spoločnosti najmä tri skutočnosti. V prvom rade je to pokrok v medicíne, ktorá značne predĺžila priemerný vek a ľudia zostávajú dlhšie zdraví. Taktiež je to počet narodených, ktorý v ostatných rokoch veľmi klesol. K tomu sa pridáva ešte i to, že moderné sociálne štáty prevzali značnú časť zodpovednosti na zabezpečenie staroby a tým staršia generácia získala veľkú materiálnu nezávislosť. V súvislosti s predchádzajúcimi dvoma skutočnosťami to pochopiteľne znamená, že stále narastajúca skupina starších ľudí v dôchodkovom veku zaťažuje stagnujúcu, ba až klesajúcu skupinu zárobkovo činných (Breemen, P., 2005, s. 23). Podľa C. Határa (2009, s. 293) „edukácia prestavuje jeden z najefektívnejších nástrojov spoločnosti, pomocou ktorého možno prispieť nielen k ekonomickému rastu, či celkovej hospodárskej prosperite štátu, ale tiež k aktívnemu prežívaniu staroby“ (in: Veteška, J., 2009).

Staroba môže človeka zušľachťovať. Či už tým, ako ju sám utvára, alebo tým, ako ju znáša. Faktom však je, že človek nemá stále možnosť formovať svoj život podľa svojich predstáv. Aj v starobe sa však dá nájsť naplnenie a zmysel života (Tavel, P., 2011, s. 9).

1. VYMEDZENIE POTRIEB SENIOROV A ROZVOJ ICH OSOBNOSTI

Potreba človeka je uvedomenie si nedostatku niečoho čo je nevyhnutné pre jeho život a vývin. Potreba je vždy sprevádzaná pocitom nespokojnosti alebo nedostatku. Pri práci sociálnych andragógov či iných pracovníkov pracujúcich so seniormi je dôležité nielen spoznať osobnosť seniora ale aj jeho potreby či záujmy. Ak starší človek nebol vo svojom živote aktívny v záujmovej oblasti je nutné spolu s ním v rámci individuálnych rozhovorov hľadať možnosti jeho aktivizácie. Andragogický slovník (Hotár, V., Paška, J., Perhács, J. et al., 2000, s. 345) definuje potreby ako „stav organizmu, keď jednotlivcovi alebo skupine niečo chýba- a to objektívne (ak trpí na nejaký nedostatok) alebo subjektívne“ (keď sa domnieva, že sa mu upiera právo na niečo, na čo má nárok). Národný program ochrany starších ľudí (1999) prezentuje isté princípy ku ktorým uvádzame psychosociálne potreby podľa M. Vágnerovej (2000) bližšie (in: Határ, C., 2008, s. 33-34).

Národný program ochrany starších ľudí má nasledovné princípy:

  1. Princíp nezávislosti – myslí sa tým nezávislosť života starších ľudí v celej hĺbke i šírke záberu, aby neboli odkázaní na spoločnosť, zariadenie sociálnych služieb či rodinu. Cieľom je viesť seniorov k samostatnosti. Podpora samostatnosti seniorov by mala byť realizovaná či už v domácom alebo inštitucionalizovanom prostredí. K spomínanému princípu nezávislosti možno priradiť: Potrebu stimulácie - súvisí s dostatočným prísunom zmysluplných aktivít a podnetov, ktoré by staršieho človeka adekvátne napĺňali. Potrebu orientácie a učenia - seniori musia hľadať nový životný štýl a učiť sa novým adaptačným stratégiám, aby si navykli na nové životné podmienky.
  2. Princíp zúčastnenosti - myslí sa tým účasť na živote v spoločnosti, pri rešpektovaní ústavného princípu rovnosti v právach. Podstatou teda je, aby starší ľudia zostali v spoločenskom dianí, podstatou je ich integrácia nie segregácia. Potreba aktivity - je nevyhnutné nájsť pre staršieho človeka činnosti, ktoré by mohol vykonávať a zároveň by sa pri nich cítil užitočný.
  3. Princíp starostlivosti - súvisí s pomocou v prípade odkázanosti na pomoc inej osoby v dôsledku straty sebestačnosti. Ide teda o komplexné zabezpečenie kvalitnej sociálnej a zdravotnej starostlivosti starších ľudí. K danému princípu možno priradiť potrebu citovej istoty a bezpečia - každý človek potrebuje byť niekam zaradený a ostatnými členmi spoločenstva akceptovaný, osobite vtedy, ak sú seniori umiestnení nedobrovoľne do niektorého zo zariadení sociálnych služieb.
  4. Princíp sebarealizácie - myslí sa tým začlenenie starších občanov do aktívneho spolupôsobenia pri formovaní modernej spoločnosti. Môže ísť napr. o zúčastňovanie na vzdelávacích programoch seniorov. Na SR je stále málo seniorov využívajúcich vzdelávacie programy, záujmové a iné centrá. Možno teda hovoriť o potrebe sebarealizácie - súvisí s potrebou stimulácie, a taktiež so sociálnou pozíciou staršieho človeka.
  5. Princíp dôstojnosti - myslí sa tým bezvýhradné zachovanie osobnej dôstojnosti, dostupnosti a kvality poskytovaných služieb rovnako ako v princípe starostlivosti. Tu ide o prirodzenú ľudskú potrebu dožiť svoj život čo najdôstojnejšie. Táto potreba má tiež etický charakter. V zariadení sociálnych služieb je veľmi dôležité odhaliť špecifické potreby seniorov a následne prostredníctvom nich adekvátne prispievať ku kvalite života seniorov. Vo vzťahu k osobnosti seniora je dôležité vnímať jednotlivé potreby a ich rôznorodosť.

Za zmienku v rámci danej vekovej skupiny stojí model vývinových životných potrieb A. Pessa a D. Boydenovej (in: Klevetová, D., Dlabalová, I., 2008, s. 71-72). Model PBSP znamená: „Pesso – Boyden systém psycho – motor“. Je to psychoterapeutický prístup, ktorý je založený na predpoklade, že každý jedinec je po narodení vybavený určitým očakávaním toho, čo potrebuje bytostne nájsť vo svojom živote a má energiu, ktorá ho núti saturovať svoje základné potreby. PBSP je v súlade s modernou psychológiou a s novými poznatkami z odboru neurofyziológie. Znalosť tohto modelu považujeme za prínos pre lepšie pochopenie spôsobu správania sa seniorov a hľadania ciest k prijatiu ich obmedzených možností. Pomôže nám hľadať chýbajúce potreby a nachádzať spôsoby ich saturácie. Uvádzaný model prezentuje nasledovné potreby:

  1. Potreba miesta – pokiaľ nás v starobe znížená schopnosť pohybovať sa donúti tráviť dni iba na lôžku, saturujeme potrebu spánku, odpočinku či stravovania a chceme mať všetky potrebné veci pri sebe. Preto si starší človek často zakladá na potrebe svojho miesta a ukladá si do postele alebo (na stolík) na dosah ruky čo najviac osobných vecí. Starší človek má prirodzenú potrebu vytvoriť si ilúziu domova i za nevhodných podmienok (napríklad v inštitucionálnom zariadení) a má tiež potrebu mať mentálne miesto v srdci svojich blízkych i zdravotníkov (či ošetrovateľov). Potreba miesta súvisí tiež s potrebou rituálu pozdravenia – byť pozdravený a prijatý bez výhrad.
  2. Potreba bezpečia a ochrany – starší človek potrebuje istotu, že sa o neho dokážeme dobre postarať a že ho prijímame bez hodnotenia jeho nedostatkov, že chápeme jeho možnosti. Danú potrebu by mal mať saturovanú či už ide o domácu, alebo inštitucionálnu starostlivosť. Neistota podporuje negatívnu energiu, zamedzuje rozvoj sústredenosti, pozornosti a vedie k nesprávnym podnetom. Bezpečné prostredie seniorovi umožňuje byť sám sebou a veriť, že mu bude ponúknuté správne riešenie a pomoc.
  3. Potreba podpory – byť podporovaný znamená byť povzbudzovaný k starostlivosti o samého seba, k prijatiu svojej choroby. Znamená to tiež dovoliť staršiemu človeku prejaviť jeho priania. V starobe potrebujeme podporu telesnú, citovú, finančnú i spoločenskú. Uvádzaná potreba môže byť napĺňaná i v zmysle sociálnej opory.
  4. Potreba výživy a starostlivosti – táto potreba neznamená len byť vyživovaný jedlom, ale tiež tými správnymi informáciami a podnetmi pre život a i. Dostávať tú správnu starostlivosť, nehu, podnety a kontakty. Byť dobre „živený“ informáciami znamená zažiť pocit naplnenia svojho života. A mať tiež právo vypytovať sa a dostávať potrebné informácie, ktorým rozumieme.
  5. Potreba hraníc a limitov – človek inštinktívne túži byť „limitovaný“. Vedieť kto som a kto nie som. V starobe tiež človek potrebuje poznať a objaviť hranice svojich možností – čo vie, čo dokáže, čo unesie, čo vydrží, čo potrebuje, čo je schopný zmeniť alebo sa naučiť v danej situácii a danom čase. Potrebuje ponechať väčší časový limit pre výkon niektorých činností. Častým opakovaním nových postupov a zvládaním používania kompenzačných pomôcok vzniká dôvera vo vlastné schopnosti, pocit vyrovnanosti a spokojnosti. Významné vo vzťahu k poslednej životnej etape človeka, t.j. k starobe považujeme duchovné potreby staršieho človeka. Prvý v slovenskej odbornej verejnosti začal komplexný model vývinu osobnosti s jeho bio-psycho-socio-duchovnými aspektmi prezentovať D. Kováč (2003). Spiritualita nevyhnutne patrí do života seniora, je to jedna z domén kvality života výskumno-medicínskeho modelu podľa WHO. M. Vágnerová (2000) konštatuje, že staršiemu človeku môže náboženská pospolitosť pomôcť odbúrať pocit osamelosti. Potreby človeka v našom prípade seniora úzko súvisia s rozvojom osobnosti. V nasledujúcej časti uvádzame jednu zo základných potrieb človeka.

2. INTEGRITA A AUTONÓMIA AKO ZÁKLAD ROZVOJA OSOBNOSTI SENIORA

Autonómia ako fundamentálna črta človeka je prepojená s potrebami – elementárnymi i komplexnejšími vyššími –, medzi ktoré sama patrí. Potreby sa prejavujú nedostatkami na úrovni fyzického i sociálneho bytia človeka (Nakonečný, M., 1995, Sokol, J., 2002 in: Sýkorová, D., 2007). Na to aby starší človek správne prijal starnutie a starobu ako ďalšiu životnú etapu človeka musí dosiahnuť svoju autonómiu a celistvosť čiže integritu života. Podľa C. Határa (2008, s. 68) senior sa môže stať reálne autonómnou osobnosťou na základe troch podmienok t.j. musí mať schopnosť sebaurčenia (slobodného rozhodovania); musí chcieť túto schopnosť uplatňovať (motiváciou k samostatnej činnosti – jedna z úloh sociálneho andragóga); musí mať možnosť uplatňovať svoju autonómiu (prostredníctvom vhodného prostredia- rodinného alebo inštitucionálneho). Pojem osobná autonómia býva stotožňovaný s individuálnou slobodou, samosprávou alebo suverenitou, sebaovládaním, niekedy je poňatý ako slobodná vôľa či voľba, resp. rozhodovanie. Je spojený s kritickosťou a nezávislosťou vo vytváraní a vyjadrovaní názorov, presvedčenia, s reflexiou vlastných záujmov, ich presadzovaním, so samostatným určovaním a naplňovaním cieľov, projektov, plánov, realizovaním vlastných hodnôt (Sýkorová, D., 2007, s. 73). A následne možno uviesť podľa P. Říčana (2004, s. 380-381) základné stránky integrity seniora: Pravdivosť k sebe samému, ktorá umožňuje človeku poznať, o čo vlastne v jeho živote išlo. Zmierenie sa so všetkým, čo bolo. Domov, ako miesto, kam patrí, kam sa môžeme vracať, ľudia, ktorých máme, alebo na ktorých s láskou spomíname. Životná filozofia, múdrosť, ku ktorej sa človek dopracoval celoživotnou skúsenosťou a premýšľaním. Autonómia seniora sa musí vzťahovať taktiež na jeho edukáciu ako jeden z faktorov zvyšovania kvality jeho života.

Autonómne orientovaná edukácia by mala byť podľa S. Kadeho (1994, s. 21) zameraná na: 1. Samostatnú voľbu edukačných podujatí – seniori majú sami rozhodovať o tom, či sa budú vzdelávať s ľuďmi v ich veku alebo s osobami mladšími, taktiež majú právo vybrať si z ponuky edukačných podujatí podľa oblasti ich osobného záujmu. 2. Rozvíjanie orientačných ponúk, ktoré umožňujú seniorom reflexívne sebapresviedčanie o cieľoch, sklonoch a schopnostiach a podporujú proces hľadania zmyslu života. 3. Sprístupnenie učenia (sa) založeného na skúsenostiach – je potrebné umožniť seniorom tzv. sebaurčenie a spolurozhodovanie, aby sa podporila sebaorganizácia záujmov. 4. Ponuku takých učebných príležitostí, ktoré slúžia na získavanie autonómie vo vedení svojho života počas všedného dňa, pričom uľahčujú a podporujú zvládanie životných situácií v rôznych podmienkach v období staroby (in: C. Határ, 2011, s. 70). M. Venglářová (2007) uvádza, že základné ľudské potreby (napr. podľa Maslowovej hierarchie potrieb - fyziologické potreby, potreba bezpečia, potreba lásky, sebaúcty, sebarealizácie) vytvárajú zároveň rámec problémov v správaní. Starší človek, ktorý trpí rôznymi poruchami musí voliť náhradné spôsoby uspokojovania svojich potrieb. Pokiaľ však nedôjde k hlbokej demencií, k rozkladu osobnosti či duševnému úpadku, senior je schopný dosiahnuť a udržať si integritu (Říčan, P., 2004). Na základe uvedeného apelujeme na rodinu v domácom prostredí či personál v inštitucionálnom prostredí aby prispievali k dosiahnutiu integrity či autonómie seniora a zároveň tak k rozvoju jeho osobnosti. Podľa H. Draganovejet al. (2006, s. 129) pokles kvality života u starších ľudí môžeme ľahko rozpoznať. Prejavuje sa stratou autonómie, závislosťou, atmosférou ťaživosti, absenciou zmyslu života. Ak ide o kvalitný život, ľudia nestrácajú zmysel života ani možnosť prejaviť svoju osobnosť. Ich sociálne kontakty sú bohaté, pričom fyzické schopnosti môžu byť zhoršené. Seniorov by sme napriek ich rôznym zdravotným či iným problémom mali neustále nabádať a podporovať k samostatnosti a chcení uplatňovať svoju autonómiu. Najmä v inštitucionálnom prostredí sú seniori často (vďaka zabezpečenej starostlivosti) chtiac-nechtiac pozbavení vlastnej autonómie. To však, žiaľ, vedie smerom k zníženej kvalite života seniorov.

3. EDUKÁCIA AKO NÁSTROJ KULTIVÁCIE OSOBNOSTÍ SENIOROV

Senior v systéme inštitucionálnej starostlivosti potrebuje nielen zdravotnú (ošetrovateľskú – opatrovateľskú), sociálnu starostlivosť ale aj záujmovú, výchovno – vzdelávaciu starostlivosť pre rozvoj svojej osobnosti. V starostlivosti o starších ľudí nemožno klásť dôraz len na spĺňanie primárnych potrieb či materiálneho zabezpečenia. Každá zložka či už biologická, psychická, sociálna alebo duchovná si zaslúži rovnakú pozornosť v rámci rozvoja osobnosti. Andragogický slovník (Hotár, V., Paška, J., Perhács, J. et al., 2000, s. 309) definuje osobnosť ako „najvyšší systém organizácie psychického života ľudského jednotlivca, ktorý reguluje konanie, cieľavedomé správanie človeka v interakcii s prostredím“. Rozvoj či vývin osobnosti v zmysle koncepcie celoživotného vývinu chápeme ako proces permanentne sa odohrávajúcich zmien, s potenciálom pre rast, obohacovanie a zmenu v každom období ľudského života. Psychický vývin človeka teda nekončí dosiahnutím dospelosti ani sénia (Čornaničová, R., 1998). Ak by sme mali i napriek vyššie uvedeným informáciám pochybnosti o tom či je dospelý človek vychovávateľný a vzdelávateľný uvádzame poznatky o schopnosti človeka učiť sa podľa J. Perhácsa a P. Pašku (1995, s. 54) „dospelý človek je schopný učiť sa, zmeniť svoje osobnostné črty, osobné vlastnosti a svoje správanie, ak má na to dostatočný dôvod. Rozhodujúcim faktorom je motivácia“. Najvýznamnejšou podmienkou je doviesť človeka k tomu, aby si uvedomil zvýšené požiadavky spoločnosti na vzdelanosť. Ciele vlastnej seniorskej edukácie možno podľa C. Határa (2008, s. 67) rozdeliť do troch skupín: Poznávacie (kognitívne ciele)- dosahované v procese vzdelávania, zamerané na rozvoj rozumovej stránky osobnosti pričom sa môžu uplatňovať na nižšej alebo vyššej kognitívnej úrovni. Postojové (socio-afektívne ciele) - dosahované v procese vychovávania, zamerané na emocionálnu stránku osobnosti a na dosiahnutie pozitívnych zmien v postojoch. Výcvikové (psychomotorické) ciele - dosahované prostredníctvom aktivít odborného výcviku, zamerané na rozvoj praktických spôsobilostí, zručností či dosahovanie pozitívnych zmien v správaní človeka. Pri rozumovej výchove seniorov považujeme za dôležité rôzne techniky trénovania pamäti. R. Čornaničová (1998, s. 116) uvádza nasledovné: Tréning vitality, monotematické rozhovorové cvičenia (typu tematické stretnutia, životné udalosti, priebeh života), spomienková (reminiscenčná) terapia, pohybové aktivity, hry - napr. podľa D. Walsha (2005, s. 71-101), špeciálne tréningy pamäti pri pamäťových poruchách. Jednotlivé cvičenia krátkodobej pamäti uvádza tiež J. Křivohlavý (2002, s. 132-133) sú to napr. hľadanie synoným, cvičenie tvorivosti, tvorba asociácií, časový program opakovania a i. Medzi faktory napomáhajúce edukácii podľa D. Magurovej a Ľ. Majerníkovej (2009, s. 49) patria: kompliancia– ochota, poddajnosť, túžba po poznaní, ako aj priama účasť na osvojení si vedomostí, zručností, prejavuje sa vtedy, ak človek rozpozná potrebu učenia a akceptuje ju, vynakladá úsilie, aby sa niečo naučil. Motivácia k edukácii – je totožná s túžbou učiť sa, vyjadruje vnútorné pohnútky k zmene postoja. Motivácia je účinná vtedy, keď človek cíti potrebu vzdelávať sa a verí, že táto potreba bude uspokojená prostredníctvom získania vedomostí. Pohotovosť – je prejav motivácie v určitom čase. Ide o pripravenosť byť vzdelávaný, resp. edukovaný. Spätná väzba – má vzťah k uskutočňovaniu vytúženého cieľa. Opakovanie – ako významná časť edukácie. Opakovanie pojmov, faktov a i. Logickosť – učebný materiál musí byť logický zostavený, rešpektujúci zásadu od jednoduchšieho k zložitejšiemu. Optimálne prostredie – zabezpečenie pokoja, pohody a vhodného osvetlenia či iných pomôcok. Na schopnosť učiť sa (zdokonaľovať svoju osobnosť) pôsobia nasledujúce faktory: vôľa k učeniu (intenzita a ochota k učeniu); uvedomelosť (sila podnetov k učeniu); kapacita intelektu (prijatie a spracovanie informácií); ľahkosť alebo obtiažnosť učenia (rýchlosť, s akou sa učebná látka osvojí); trvácnosť učenia (schopnosť vybaviť si učivo v určitej chvíli a v určitých súvislostiach) (Mužík, J., 2005, s. 11). Chcieť, vedieť a môcť smerovať svoju osobnosť k sebazdokonaľovaniu je dôležitým fenoménom súčasnej spoločnosti.

ZÁVER

Podľa R. Čornaničovej (1998, s. 114) komplexné edukačno-aktivizačné a edukačno-rehabilitačné programy vychádzajú „z chápania aktivizujúcej funkcie starostlivosti aj o nesebestačného seniora a z celostného chápania osobnosti každého človeka“. Slová najväčšej antickej osobnosti, známeho rímskeho rečníka Marca Tullia Cicera znejú: „Ničoho sa staroba nesmie vystríhať väčšmi ako nečinnosti“. Za jeden z prostriedkov boja proti nečinnosti seniorov možno považovať edukáciu (výchovu a vzdelávanie) seniorov. I pre neustále rozširovanie radov „šedivej generácie“ je nesmierne dôležité vytvárať a plnohodnotne zabezpečovať erudovanú edukáciu pre ľudí v postproduktívnom veku. Život v rezidenciálnych podmienkach v sebe zahŕňa množstvo úskalí, ktoré musí človek zvládnuť, aby sa naučil žiť v spoločenstve ľudí, v ktorom sa pre rôznorodé príčiny ocitol. Pri klientoch žijúcich v rezidenciálnych podmienkach máme na mysli seniorov z rôznych zariadení pre seniorov. Domnievame sa, že aktivizácia, motivácia či kultivácia takýchto osobností prostredníctvom edukácie je nesmierne dôležitá pre zachovanie zmysluplnosti a kvality ich života. Domnievame sa, že mnohí – najmä z radov dospelých žijúcich v inštitucionálnych podmienkach – neočakávali, že sa raz ocitnú v rezidenciálnych podmienkach. Je veľmi dôležité motivovať klientov v rôznych zariadeniach, aby mali záujem o akúkoľvek formu edukácie a aktivizácie.

Štúdia je výstupom z riešenia vedecko-výskumnej úlohy VEGA SAV-MŠVVŠ SR č. 1/0024/12: Evalvácia vplyvu edukácie na kvalitu života seniorov v rezidenciálnych podmienkach.

Literatúra

[1] BREEMEN, P. Duchovná cesta k starnutiu. Bratislava: Don Bosco, 2005. 77 s. ISBN 80-8074-026-7. 

[2] ČORNANIČOVÁ, R. Edukácia seniorov. Bratislava: UK, 1998. 156 s. ISBN 80-223-1206-1. 

[3] DRAGANOVÁ, H. et al. Sociálna starostlivosť. Martin: Osveta, 2006. 195 s. ISBN 978-80-8063-240-3. 

[4] HATÁR, C. Edukácia seniorov v sociálnych zariadeniach. Nitra: Effeta – Stredisko sv. Františka Saleského, 2008. 125 s. ISBN 978-80-89245-08-6. 

[5] HATÁR, C. Edukácia seniorov ako nástroj budovania znalostnej spoločnosti v kontexte celoživotného vzdelávania. In VETEŠKA, J. Nové paradigma v kurikulu vzdělávání dospělých. Praha: EDUCA a UJAK, 2009. 344 s. ISBN 978-80-87306-04-8. 

[6] HATÁR, C. Seniori v systéme rezidenciálnej sociálno-edukačnej starostlivosti. Praha: Rozlet a ČAS, 2011. 130 s. ISBN 978-80-904824-1-8. 

[7] HOTÁR, V. - PAŠKA, P. - PERHÁCS, J. et al.  Výchova a vzdelávanie dospelých. Andragogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava: SPN, 2000. 547 s. ISBN 80-08-02814-9. 

[8] KADE, S. Altersbildung. Ziele und Konzepte. Frankfurt amMain : DIE,  1994. 210 s. ISBN 3-88513-465-9. 

[9] KLEVETOVÁ, D. - DLABALOVÁ, I. Motivační prvky při práci se seniory. Praha: Grada, 2008. 202 s. ISBN 978-80-247-2169-9. 

[10] KOVÁČ D. K problémom kultivácie integrovanej osobnosti na Prahu 21. storočia (odpovede na anketu). Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie SAV, 2003. 264 s. ISBN 80-88910-12-9. 

[11] KŘIVOHLAVÝ, J. Sociálna opora v intervenčních programoch. 2Československá psychologie002, XLVI, 4. 340–345 s. 

[12] MAGUROVÁ, D. - MAJERNÍKOVÁ, Ľ.  Edukácia a edukačný proces v ošetrovateľstve. Martin: Osveta, 2009. 155 s. ISBN 978-80-8063-326-4. 

[13] MUŽÍK, J. Didaktika profesního vzdělávaní dospělých. Plzeň: Fraus, 2005. 202 s. ISBN 80-7238-220-9. 

[14] NAKONEČNÝ, M. Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 1995. 336 s. ISBN 80-200-0525-0. 

[15] Národný program ochrany starších ľudí. Bratislava, 1999.  s. ISBN . 

[16] PERHÁCS, J. - PAŠKA, P. Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava: Stimul, 1995. 157 s. ISBN 80-85697-21-1. 

[17] ŘÍČAN, P. Cesta životem. Praha: Portál, 2004. 390 s. ISBN 80-7178829-5. 

[18] SOKOL, J.  Filozofická antropologie : Člověk jako osoba. Praha: Portál, 2002. 222 s. ISBN 80-7178-627-6. 

[19] SÝKOROVÁ, D. Praha: Sociologické nakladatelství.  Autonomie ve stáří. Kapitoly z Gerontosociologie, 2007. 284 s. ISBN 978-80-864-29-62-5. 

[20] TAVEL, P. Hodnota staroby. Bratislava: Don Bosco, 2011. 39 s. ISBN 978-80-8074-152-5. 

[21] VÁGNEROVÁ, V. Vývojová psychologie. Dětství, dospělost, stáří. Praha: Portál, 2000. 522 s. ISBN 80-7178-308-0. 

[22] VENGLÁŘOVÁ, M. Problematické situace v péči o seniory. Příručka pro zdravotnické a sociální pracovníky. Praha: Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80247-2170-5. 

[23] WALSH, D. Skupinové hry a činnosti pro seniory. Praha: Portál, 2005. 204 s. ISBN 80-7178-970-4. 

Kontaktní informace / Contact informations

PhDr. Monika Zimermanová, PhD.

Pedagogická fakulta, Katedra pedagogiky, Univerzita Konštantína Filozofa

Drážovská cesta 4

949 74  Nitra

Slovenská republika

mzimermanova@ukf.sk

Zpět na obsah / Back to content