PaidagwgÒ$
časopis pro pedagogiku v souvislostech * journal of education in contexts
Ročník: 2013Volume: 2013
Číslo: 2Issue: 2
Vyšlo: 31. prosince 2013Published: December 31st, 2013
Határ, Ctibor. Hodnotenie vplyvu edukácie na kvalitu života inštitucionalizovaných seniorov . Paidagogos, [Aktualizované: 2013-12-31], [Citované: 2024-03-29], 2013, 2, #6. S. . Dostupné na www: <http://www.paidagogos.net/issues/2013/2/article.php?id=6>

#6

Zpět na obsah / Back to content

Hodnotenie vplyvu edukácie na kvalitu života inštitucionalizovaných seniorov

Impact Assessment of Education on Quality of Life of Institutionalized Seniors

Ctibor Határ

Abstrakt: Autor sa vo svojej práci venuje kvalite života seniorov, ktorí žijú v sociálnych zariadeniach, a možnostiam jej ovplyvňovania edukáciou, ktorú možno považovať za jeden z indikátorov, resp. faktorov, ovplyvňujúcich prežívanie života v starobe. Cieľom predkladanej štúdie je vedecky podložiť širšie využitie seniorskej edukácie v rezidenciálnych zariadeniach, ako aj potrebu jej profesionalizácie, t. j. odborného zabezpečovania (sociálnym) andragógom, a to v kontexte pro futuro.

Kľúčové slová: kvalita života seniorov, sociálne zariadenia, seniorská edukácia, (sociálny) andragóg

Abstract: The author focuses on the quality of life of seniors in social facilities, and on possibilities of their influence by education which can be considered as one of the indicators, respectively factors affecting the experiencing of lives in old age. The aim of the study is to prove scientifically a wider use of senior education in residential facilities, as well as the need for its professionalism, i.e. professional assurance by (social) andragogue in the pro-futuro context.

Keywords: quality of life of seniors, social facilities, senior education, (social) andragogue




Úvod

Hoci nie je problematika vzdelávania starších ľudí nová, vždy otvára nový priestor pre konštruktívnu diskusiu o tom, akým smerom sa uberať ďalej v edukácii seniorov. V povedomí širokej odbornej i laickej verejnosti sú azda najznámejšie univerzity tretieho veku, ktorých dlhoročná história a popularita sú zárukou ich ďalšej existencie a perspektívneho smerovania. Aké však majú možnosti edukácie starší ľudia, ktorí ostatné roky svojho života prežívajú v sociálnych zariadeniach, sa neraz stáva okrajovou otázkou. Azda nie je potrebné pripomínať, že stratou sebestačnosti, prípadne inštitucionalizáciou seniori naďalej zostávajú indivíduami s rôznorodými potrebami, záujmami a niekedy aj životnými ašpiráciami. Uspokojovanie potrieb staršieho človeka sa stáva jedným z predpokladov kvalitnejšieho života, i keď je sprevádzaný viacerými obmedzeniami (zdravotné, sociálne, ekonomické a i.) a problémami.

V našej štúdii venujeme pozornosť edukácii seniorov v sociálnych zariadeniach (t. j. otázke inštitucionalizácie seniorskej edukácie) a hodnoteniu jej (predpokladaného) vplyvu na kvalitu života klientov. Ďalšou kľúčovou otázkou, ktorú predkladanou štúdiou nastoľujeme, je profesionalizácia rezidenciálnej seniorskej edukácie. Sme toho názoru, že odborné edukačné aktivity a všetky s nimi súvisiace činnosti by mali byť vykonávané na profesionálnom základe, nie intuitívne a sporadicky, čo nás núti uvažovať nad možnosťami ich odborného zabezpečovania. Práve tu nachádzame priestor pre uplatnenie (sociálnych) andragógov ako kvalifikovaných pracovníkov (nielen) pre oblasť edukácie starších ľudí.

1. K pojmu kvalita života (nielen) seniorov

Kvalita života sa stáva často traktovaným pojmom ostatnej doby. E. Heřmanová (2012, s. 408) uvádza, že pojem kvalita života je multidimenzionálnym pojmom, ktorý má viacero významových dimenzií, a to materiálnu (existenciálnu), psychologickú, kultúrno-antropologickú, morálnu, sociologickú, medicínsku, estetickú a i. Z uvedeného teda vyplýva, že na kvalitu života (nielen) seniorov možno nazerať optikou viacerých vied či vedných disciplín.

Okrem pojmu kvalita života sa v odbornej literatúre môžeme stretnúť s ďalšími súvzťažnými, prípadne synonymne chápanými pojmami, ako napr. sociálna pohoda, pocit pohody, individuálny stav pohody, sociálny blahobyt, ľudský rozvoj, životná úroveň, šťastie, zdravie, bohatstvo, spokojnosť a i. (Heřmanová, E., 2012, s. 409). J. Džuka (2004) sa bližšie venuje práve vzťahu medzi kvalitou života a subjektívnou pohodou. Vo svojej práci uvádza, že v súčasnosti možno badať štyri prúdy, ktoré bližšie objasňujú výskum kvality života a subjektívnej pohody. Podstata prvého prúdu spočíva v tom, že výskum kvality života sa realizuje súbežne, nezávisle od výskumu subjektívnej pohody, a naopak. Druhý prúd vníma kvalitu života ako strešný, multidimenzionálny pojem, ktorý zahŕňa subjektívnu pohodu. Predstavitelia tretieho prúdu definujú kvalitu života ako synonymum subjektívnej pohody, prípadne obidva pojmy používajú alternatívne. Štvrtý prúd stavia subjektívnu pohodu do pozície ukazovateľa kvality života (Džuka, J., 2004, s. 43).

Faktom ale zostáva, že pohoda a spokojnosť v rôznych oblastiach života predstavujú spoločný menovateľ väčšiny definícií kvality života, a zároveň sú kľúčovými zložkami indikátorov individuálnej kvality života. „Kvalitu života je možno chápať ako rozdiel medzi očakávaním a tým, čo človek v skutočnosti v živote dosiahne. Čím menší je rozdiel, tým je vyššia kvalita života. Čím menej je človek schopný dosiahnuť svoje očakávania, tým horšia je kvalita jeho života“ (in: Tokárová, A., 2002, s. 26).

Samotnú kvalitu života je potrebné vždy skúmať a popisovať v konkrétnych historických, ekonomických, politických, teritoriálnych, ako aj filozofických, duchovných a sociokultúrnych podmienkach. V zhode s A. Tokárovou (2002, s. 12) podotýkame, že štandardné či dokonca nadštandardné saturovanie materiálnych potrieb človeka nemusí v zásade predurčovať jeho skutočnú kvalitu života. Je dôležité doceniť všetky stránky osobnosti, pretože kvalita života seniora nezávisí iba od toho, či má čo jesť, čo si obliecť a kde skloniť hlavu, ale tiež od toho, akým spôsobom napĺňa ďalšie roky svojho života, kde ich prežíva, s kým ich prežíva, ako kvalitne ich prežíva atď. Ako ďalej uvádza A. Tokárová (2002, s. 18), odvolávajúc sa na uskutočnené výskumy, všeobecne neexistuje priamoúmerná súvislosť medzi vyšším sociálno-ekonomickým postavením a úrovňou tzv. pocitu dobrého bytia, práve naopak, ku kvalite (osobného) života človeka prispieva väčšou mierou naplnenie jeho osobných predstáv, očakávaní a ašpirácií.

Podľa M. Hrozenskej a D. Dvořáčkovej (2013, s. 27) je potrebné kvalitu života (seniorov) „hodnotiť z perspektívy rôznych väzieb, ktoré sú porovnateľné s hierarchiou potrieb človeka“. D. Dvořáčková a A. Mojžíšová (2011) uvádzajú, že existuje špecifická skupina faktorov, ktoré majú vplyv na kvalitu života človeka. Autorky k nim radia vek, pohlavie, rodinnú situáciu, polymorbiditu, dosiahnuté vzdelanie, hodnotový systém človeka, ekonomickú situáciu, kultúru a i. (in: Hrozenská, M., Dvořáčková, D., 2013, s. 27).

Súčasné výskumy subjektívnej kvality života sa orientujú na tri kľúčové oblasti, a to 1/ celková spokojnosť so životom, 2/ spokojnosť s parciálnymi oblasťami života (rodina, práca, bývanie, sebarealizácia a pod.) a 3/ hľadanie najvýznamnejších faktorov, ktoré podmieňujú vznik subjektívneho pocitu kvalitného a zmysluplného života a hľadanie vzťahu medzi danými faktormi (Heřmanová, E., 2012, s. 411). Predmetom nášho záujmu sa stáva edukácia ako konkrétny profesijný nástroj (sociálneho) andragóga, pomocou ktorého možno ovplyvniť spokojnosť seniorov s vlastným životom, resp. ich kvalitu života, i keď ostatné roky svojho bytia prežijú v rezidenciálnom zariadení.

R. Veenhoven (1997) rozlišuje predpokladanú kvalitu života a skutočnú kvalitu života (in: Džuka, J., 2004, s. 46). Istú analógiu s modelom štyroch kvalít života R. Veenhovena (2000) nachádzame v návrhu štvordimenzionálneho modelu E. Heřmanovej (2012, s. 420-422), v ktorom sa odrážajú tak konkrétne podmienky a konkrétne výsledky života, ako aj dimenzie vonkajšieho a vnútorného pohľadu ako spôsobu hodnotenia indivídua. Autorka ďalej konkretizuje podstatu jednotlivých dimenzií, pri ktorých tiež uvádza vedy, resp. vedné disciplíny, v pôsobnosti ktorých je skúmanie predmetných dimenzií. Pod konkrétnymi vonkajšími podmienkami autorka rozumie rôzne objektívne predpoklady, životné šance, ekonomické, kultúrne, prírodné a iné zdroje, hmotné i nehmotné štruktúry, alebo regionálne sa líšiace „štartovacie pozície“, ktorými disponuje dané človekom obývané prostredie a konkrétna spoločnosť. Treba uviesť, že človek môže i nemusí využívať tieto podmienky, môže i nemusí o nich vedieť a môže ich tiež inak (individuálne) vnímať a hodnotiť. Týmto podmienkami sa zaoberá ekonómia, ekológia, sociológia, politológia, história, architektúra, kulturológia, geografia a i. Ku konkrétnym vnútorným podmienkam autorka radí rôzne objektívne, vrodené a/alebo získané predpoklady na prežitie rôzne kvalitného života a na uplatnenie sa jednotlivca v spoločnosti. Tieto podmienky sú predmetom záujmu psychológie, antropológie, medicíny (genetiky), etiky, ale i vied o výchove. Zvonka (spoločnosťou) hodnotené výsledky života jednotlivca vypovedajú o vzťahu spoločnosti k jednotlivcom a o ich ohodnotení. Bližšie sa týmito otázkami zaoberá filozofia, etika a ideológia. Posledná dimenzia pojednáva o hodnotení a reflexii utvárania, prežívania a výsledkov vlastného života človekom samotným, pričom úzko súvisí s hodnotovou orientáciou, s individuálnymi alebo skupinovými potrebami a ich uspokojovaním. Na túto dimenziu možno nazerať optikou všeobecnej a sociálnej psychológie i sociológie (Heřmanová, E., 2012, s. 420-422).

Do problematiky riešenej v našej práci funkčne zapadajú i zistenia I. Farského et al. (2007), ktorí identifikovali faktory, ovplyvňujúce kvalitu života seniorov, žijúcich v rezidenciálnych podmienkach, medzi ktoré radia sebahodnotenie, funkčný potenciál v societe, akceptáciu zmenených životných podmienok, resp. adaptačno-adjustačný faktor spätý s pobytom v zariadení a efektívne spracovanie straty (in: Farský, I., Solárová, M., 2010, s. 32-33). Domnievame sa, že viaceré oblasti možno ovplyvňovať aj prostredníctvom cielenej seniorskej edukácie v sociálnych zariadeniach.

2. Možnosti zvyšovania kvality života seniorov prostredníctvom edukácie

2.1 Prehľad vybraných (výskumných) prác venovaných kvalite života seniorov

Kvalite života seniorov sa v ostatnej dobe venovalo mnoho autorov (napr. I. Farský, M. Solárová, 2010; M. Vážanský, 2010; M. Hrozenská, 2011; D. Dvořáčková, 2012; M. Zimermanová, 2012a; C. Határ, 2013; B. Balogová, 2013; L. Fenyvesiová, 2013 a i.), ktorí ju približujú z viacerých zorných uhlov pohľadu (napr. psychologický, medicínsky, sociologický, ekonomický, edukačný atď.). Akiste možno hodnotiť tento prístup ako opodstatnený, keďže kvalitu prežívaného života v starobe ovplyvňuje mnoho indikátorov, či skôr faktorov. V našom výskume sledujeme práve vplyv edukácie na kvalitu života seniorov, ktorí žijú v sociálnych zariadeniach.

Prvotné výsledky empirického bádania možno nájsť v dizertačnej práci M. Zimermanovej (2012b), ktorá zisťovala, ako vplýva ňou vytvorený program spolupráce detských domovov a zariadení pre seniorov na kvalitu života seniorov. Programy podobného druhu považujeme za isté nástroje medzigeneračného učenia, ktorých využitie v praxi je viacstranné, a to nielen vo vzťahu k deťom a seniorom, ale tiež k celej spoločnosti. O viacerých výhodách medzigeneračných programov pre všetky zainteresované strany sa bližšie zmieňujú, okrem iných, aj M. Rabušicová, L. Kamanová a K. Pevná (2011). M. Zimermanová (2012b) ďalej zisťovala, či vplýva jej kooperačný program na zvýšenie frekvencie pozitívnych emócií a neemocionálnych stavov SEHP 1 a zníženie frekvencie negatívnych emócií a neemocionálnych stavov SEHP u seniorských klientov sociálnych zariadení. Z výsledkov jej výskumu vyplynulo, že spolupráca detí a seniorov z rezidenciálnych zariadení nezvýšila kvalitu života seniorov a ani frekvenciu pozitívnych emócií a neemocionálnych stavov SEHP u seniorov. Ako autorka ďalej dodáva, uvádzané výsledky výskumu mohli do značnej miery ovplyvniť aj externé netestované premenné, ako napr. adaptačná stratégia, životné ašpirácie a očakávania, spôsob inštitucionalizácie seniorov, osobnostné premenné, časový faktor a ďalšie. Pozitívom však je, že prostredníctvom aplikovaného kooperačného programu sa znížila frekvencia negatívnych emócií a neemocionálnych stavov SEHP u seniorov (Zimermanová, M., 2012b, s. 132-133).

Treba však uviesť, že účasť seniorov na spoločných stretnutiach rôznorodo trávených spolu s deťmi z inštitucionálnej starostlivosti, prípadne z priľahlých škôl, resp. školských zariadení, môže byť obohatením pre obidve zúčastnené strany. Seniorom sa tak naskytá príležitosť komunikovať s deťmi, hrať sa s nimi, čítať im, pomáhať im pri domácich úlohách, chodiť s nimi na prechádzky a ihriská, tráviť s nimi dni voľna, čiastočne sa o ne aj starať, odovzdávať im lásku, skúsenosti a porozumenie, ktoré deťom z detských domovov často chýbajú. Prostredníctvom aktivít podobného charakteru je možné docieliť opätovné zmobilizovanie vnútorných síl starších ľudí, a najmä ich osobnostného potenciálu. Seniori by vďaka týmto stretnutiam získali nové sociálne roly a nadobudli pocit zodpovednosti, ako aj spoločenskej a individuálnej užitočnosti (Határ, C., 2011, s. 92).

2.2 Prieskum edukácie seniorov v sociálnych zariadeniach

V marci 2013 sme na základe dostupného výberu uskutočnili prieskum v dvoch zariadeniach sociálnych služieb, resp. v zariadeniach pre seniorov, ktoré sú ich integrálnou súčasťou, v pôsobnosti Nitrianskeho samosprávneho kraja. Ako výskumný nástroj sme použili dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý klientom odovzdali a niektorým tiež pomohli vyplniť pracovníci zariadení, v ktorých sme prieskum uskutočňovali. Dotazník obsahoval pätnásť položiek, z ktorých prvých päť bolo zameraných na získanie základných údajov o respondentoch. Pre potreby predkladanej štúdie boli vyhodnotené vybrané položky dotazníka, ktorého návratnosť bola 100 %. Celkový počet respondentov bol 50, z toho bolo 36 žien (72 %) a 14 mužov (28 %). Cieľom prieskumu bolo, okrem iného, zistiť, či majú v súčasnosti seniorskí klienti oslovených sociálnych zariadení potrebu ďalej sa vzdelávať a v čom vidia seniorskí klienti oslovených sociálnych zariadení význam vzdelávania vo vyššom veku pre samých seba.

Tabuľka 1: Identifikácia potreby seniorov ďalej sa vzdelávať

Z výsledkov prieskumu nám vyplynulo, že len 24 % všetkých respondentov má v súčasnosti potrebu ďalej sa vzdelávať, zatiaľ čo až 72 % všetkých respondentov túto potrebu vôbec nevykazuje. Seniori odôvodňovali svoj nezáujem o vzdelávanie (vysokým) vekom (11 respondentov), zdravotnými dôvodmi (4 respondenti), zabúdaním (1 respondent) a vôbec absenciou tejto potreby (1 respondent). Celkový (ne)záujem, či skôr potreba starších ľudí v rezidenciálnej starostlivosti ďalej sa vzdelávať môže byť determinovaný/á viacerými faktormi, napr. okolnosťami, za ktorých boli seniori (dobrovoľne alebo nedobrovoľne) inštitucionalizovaní, dosiahnutým stupňom vzdelania, profesijnou a inými sociálnymi rolami, ktoré seniori v minulosti zastávali, prostredím, z ktorého do zariadenia prišli, životnými ašpiráciami, národnou mentalitou, samotnou osobnosťou, adaptačnou stratégiou ... a v neposlednom rade i zdravotným stavom seniorov. Preto sme seniorom položili tiež otázku, ako hodnotia svoj súčasný zdravotný stav. Výsledky uvádzame v tabuľke č. 2.

Tabuľka 2: Zdravotný stav seniorských klientov sociálnych zariadení

Už pred realizáciou samotného prieskumu sme predpokladali, že ako „výborný“ bude vnímať svoj zdravotný stav len malý počet respondentov alebo nikto z opýtaných, čo môže na jednej strane súvisieť s objektívnou skutočnosťou zlého zdravotného stavu seniorov, a tým aj s ich odkázanosťou na ústavnú starostlivosť, na základe čoho mohli byť inštitucionalizovaní (bližšie o tom: Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov), avšak na strane druhej treba tiež uviesť, že zdravotný stav je pomerne často traktovanou témou medzi seniormi, ktorí sú zvlášť dobre zorientovaní v tejto problematike a neraz jej pripisujú veľký význam. To ale nič nemení na fakte, že zdravotný stav je častokrát jedným z kľúčových indikátorov, ktorý ovplyvňuje nielen motiváciu a využívanie fakultatívnych edukačných služieb seniormi v zariadení, ale tiež ich priebeh a kvalitu samotných výstupov z nich.

Prostredníctvom štrnástej otázky v dotazníku sme zisťovali, aký má význam vzdelávanie v starobe pre samotných klientov. Viaceré vedecké práce z problematiky geragogiky explicitne uvádzajú, v čom spočíva potenciál edukácie seniorov a pre seniorov. Žiaľ, i odborná verejnosť neraz polemizuje o tom, či, do akej miery a za akých podmienok je starší človek vzdelávateľný a vychovávateľný. Za cieľ predkladanej štúdie sme si však nestanovili obhajobu názoru, že seniorov možno ďalej edukovať, o ktorom okrem iného vôbec nepochybujeme, ale vedecky podložiť širšie využitie edukácie aj v sociálnych zariadeniach pre seniorov, čo nie je celkom štandardné s prihliadnutím na platnú slovenskú legislatívu. Na príklade (viď tabuľka č. 3) uvádzame, aký význam má seniorské vzdelávanie pre oslovených klientov – respondentov.

Tabuľka 3: Význam vzdelávania pre seniorských klientov sociálnych zariadení

Jednotlivé odpovede (voľby) vypovedajú o určitých potrebách seniorov, ktoré si aj prostredníctvom vzdelávania saturujú. Starší ľudia sa zúčastňujú vzdelávacích aktivít najmä preto, aby (vhodne) vyplnili čas, ktorý majú a nenudili sa (68 %), spoznávali nových ľudí a stretávali sa s nimi (58 %), komunikovali a vymieňali si skúsenosti s ostatnými ľuďmi (50 %) a udržiavali sa v celkovej spoločenskej aktivite (48 %). Uvedené nasvedčuje tomu, že aj senior, ktorý je síce odkázaný na starostlivosť cudzej osoby, chce byť zapojený do diania, chce udržiavať spoločenský kontakt a zostať aktívny aj v starobe. H. Haškovcová (2012, s. 132) píše o tzv. penzijnom kolapse, resp. penzijnej smrti, ktoré sa viažu na obdobie vstupu človeka do starobného dôchodku, a preto odporúča, aby mal človek už pred odchodom z pracovného života jasnú predstavu o tom, ako bude napĺňať nastávajúce dni svojho života. Autorka sa zmieňuje o tzv. druhom životnom programe. Zdieľame názor, že dvojnásobne to platí pre seniorov, ktorí z dôvodu svojej nesebestačnosti, prípadne z iných vážnych dôvodov vstupujú do sociálneho zariadenia a stávajú sa jeho klientmi.

Edukácia môže slúžiť, resp. podľa výpovedí respondentov slúži na udržiavanie tela a mysle v kondícii (46 %), na oddych a odreagovanie sa (46 %), na rozširovanie si svojho obzoru poznania (44 %), na zlepšovanie medziľudských vzťahov medzi obyvateľmi v zariadení (44 %), prípadne ako zdroj sily a chuti do života (44 %). Nezanedbateľné je tiež využitie vzdelávania za účelom zvyšovania kvality života seniorov (42 %).

Zatiaľ čo prvá skupina odpovedí (volieb) respondentov vypovedá a priori o spoločenskom význame edukácie pre staršieho človeka, druhá skupina odpovedí sa viac približuje k individuálnemu (osobnému) významu edukácie pre seniora. Vcelku možno konštatovať, že potenciál edukácie pre inštitucionalizovaných seniorov je nesporný, čoho dôkazom sú i naše doterajšie výskumné, resp. prieskumné zistenia. E. Malíková (2011, s. 258) rovnako upozorňuje na fakt, že edukácia v sociálnych zariadeniach pre seniorov, i keď ju autorka zväčša ohraničuje len na proces informovania klientov, má veľký význam, a to najmä z nasledovných dôvodov:

E. Malíková (2011, s. 260-267) ďalej uvádza niekoľko úrovní edukácie v sociálnych zariadeniach pre starších ľudí, resp. cieľových skupín, počnúc edukáciou záujemcov, cez edukáciu seniorov – klientov pred prijatím do zariadenia, pri prijímaní do zariadenia, počas ich pobytu v zariadení a po ukončení pobytu v zariadení, končiac až pri edukácii príbuzných a blízkych osôb klientov, prípadne pozostalých. S ohľadom na zameranie našej štúdie zohráva dôležitú úlohu práve edukácia seniorov pri ich prijímaní do a najmä počas ich pobytu v rezidenciálnom zariadení. Bližšie sa konkrétnym možnostiam seniorskej edukácie v rezidenciálnych podmienkach venuje aj C. Határ (2011).

Mnohí autori sa zhodnú na tom, že vzdelávanie v seniorskom veku má nielen individuálny, ale tiež spoločenský význam, avšak celkový podiel edukácie na zvyšovaní kvality života seniorských klientov, hoci výsledky nášho prieskumu vypovedajú v jej prospech, je potrebné dlhodobejšie, a najmä experimentálne overovať.

3. Miesto (sociálneho) andragóga v systéme rezidenciálnej starostlivosti o seniorov

V ostatnej dobe, pod vplyvom viacerých faktorov a spoločenských zmien, sa kreujú nové profesie pomáhajúceho charakteru. Medzi ne radíme i sociálneho andragóga, ktorý zatiaľ nefiguruje na Slovensku ako samostatná profesia. Faktom však zostáva, že nejde o suplovanie aktuálne existujúcich profesií v sociálnych zariadeniach pre seniorov (napr. sociálny pracovník, kultúrny referent, ergoterapeut a i.), ale o víziu, či skôr potrebu posilniť rezidenciálnu prax novou perspektívnou profesiou, ktorá by mala edukáciu klientov v rôznych jej podobách a etapách v pracovnej náplni.

V súčasnosti možno v podmienkach SR hovoriť o andragógoch s rozšírenou sociálno-andragogickou kvalifikáciou, t. j. o tých, ktorí sa počas pregraduálnej (vysokoškolskej) prípravy špecializovali na sociálnu andragogiku, a v kontexte pro futuro aj o sociálnych andragógoch. Akceptácii uvádzanej profesie v praxi musí predchádzať nielen konštituovanie sociálnej andragogiky ako samostatného študijného programu, ako aj profesiogramu sociálneho andragóga, ale tiež implementácia edukácie ako obligatórnej služby medzi odborné činnosti podľa platnej sociálnej legislatívy. V mnohých našich prácach sme venovali náležitú pozornosť vymedzovaniu kvalifikačných požiadaviek, profesijných kompetencií a nástrojov, ako aj cieľových skupín sociálneho andragóga.

Do kategórie základných pracovných úloh (funkcií), resp. profesijných nástrojov sociálneho andragóga vo vzťahu k seniorskej klientele radíme predovšetkým sociálno-edukačnú diagnostiku, prognostiku, prevenciu, intervenciu, terapiu a rehabilitáciu, (re)edukáciu a sociálno-edukačné poradenstvo. V kontexte predkladanej štúdie venujeme pozornosť výlučne seniorskej edukácii, ktorú môže sociálny andragóg (po jeho legislatívnej akceptácii) využívať pri práci so seniormi v sociálnych zariadeniach.

Vlastná seniorská edukácia predstavuje podľa R. Čornaničovej (2007, s. 229) edukáciu (t. j. výchovu, vzdelávanie a výcvik), ktorá sa dostáva človeku v seniorskom veku. Primárne je zameraná na udržiavanie, znovuuschopnenie a rozvíjanie kognitívnej, emocionálnej, zmyslovej, morálnej a, možno dodať, aj somatickej a duchovnej stránky osobnosti seniora. Jej cieľom je tiež naučiť seniorov optimálne a racionálne využívať voľný čas, aktívne starnúť 2 a využívať svoj potenciál aj v starobe. Ako autorka ďalej dodáva, edukácia seniorov nielenže podporuje a umožňuje realizáciu životných možností seniorov, ale tiež pozitívne ovplyvňuje postoj starších ľudí k starobe.

Edukácia seniorov v zariadeniach sociálnych služieb by sa mala uskutočňovať záväzne a s frekvenciou minimálne dva až trikrát týždenne, pričom zariadenie by malo ponúknuť svojim klientom možnosť výberu zo širokej palety záujmových útvarov, resp. edukačných aktivít, zameraných na kognitívny rozvoj, mravnú (náboženskú a etickú) výchovu, estetickú edukáciu, ekologickú a environmentálnu edukáciu, pracovnú a technickú edukáciu, ako aj na telesnú a zdravotnú edukáciu seniorov (Határ, C., 2011, s. 80-87).

Klienti by mohli pod vedením sociálneho andragóga v predmetných útvaroch nájsť priestor pre sebarealizáciu, sebapoznávanie, poznávanie iných, sociálnu integráciu, intra- a intergeneračnú komunikáciu a občiansku participáciu, hľadanie zmyslu života a pod.

Zdieľame však názor, že odborným zabezpečovaním týchto aktivít by mal byť poverený výlučne andragogický pracovník, v našom ponímaní sociálny andragóg, ktorý je na výkon uvádzaných činností profesijne pripravovaný.

namiesto Záveru

Starnutie populácie a trend predlžovania ľudského veku sú reálnou výzvou na konanie pre mnohé zainteresované subjekty, vedy a vedné disciplíny, ktorých cieľovou skupinou sú seniori. Ťažisko našej práce spočíva v kvalite života inštitucionalizovaných seniorov, na ktorú nazeráme optikou geragogiky (t. j. seniorská edukácia) a sociálnej andragogiky (t. j. sociálny andragóg ako potenciálny „vykonávateľ“ edukačných aktivít). I keď mnoho autorov teoreticky popísalo využitie vzdelávania za týmto účelom, treba objektívne uviesť, že v podmienkach slovenskej geragogiky dosiaľ chýbali relevantné výskumné zistenia, ktoré by jednoznačne podložili toto tvrdenie. Preto sme sa podujali v rámci nášho trojročného výskumného projektu s názvom Evalvácia vplyvu edukácie na kvalitu života seniorov v rezidenciálnych podmienkach, ktorého zodpovedným riešiteľom je autor predkladanej štúdie, venovať pozornosť práve edukácii seniorov v sociálnych zariadeniach, sledujúc jej vplyv na kvalitu života klientov. Predpokladáme, že po ukončení riešenia projektu budeme môcť zaujať jednoznačnejšie stanovisko k otázke, do akej miery ovplyvňuje edukácia kvalitu života inštitucionalizovaných seniorov.

Predkladaná štúdia predstavuje autorov výstup z riešenia výskumnej úlohy VEGA MŠVVaŠ SR a SAV č.1/0024/12.

Poznámky

1. Pod skratkou SEHP sa rozumejú škály emocionálnej habituálnej subjektívnej pohody, ktorým sa vo svojej práci venuje J. Džuka a C. Dalbert (2002).

2. „Aktívne starnutie je proces optimalizácie príležitostí pre zdravie, účasť a bezpečnosť s cieľom podporiť kvalitu života v procese starnutia ľudí“ (WHO, 2002, in: Repková, K., 2012, s. 9). P. Vanhuysse (2012) uvádza štyri kľúčové koncepty, a to koncept aktívneho starnutia, koncept zdravého starnutia, koncept produktívneho starnutia a koncept úspešného starnutia, pričom „koncepty ako zdravé, produktívne a úspešné starnutie možno považovať skôr za súvisiace koncepty než za plnohodnotnú alternatívu konceptu aktívneho starnutia“ (in: Repková, K., 2012, s. 12-14).

Literatúra

[1] BALOGOVÁ, B. Benefity klinickej sociálnej práce pre zlepšenie kvality života seniorov/iek v rezidenčných zariadeniac. In HATÁR, C.(ed.) Vplyv edukácie na kvalitu života seniorov. Nitra: UKF, 2013. S. 85-116. ISBN 978-80-558-0249-7. 

[2] ČORNANIČOVÁ, R. Edukácia seniorov. Vznik, rozvoj, podnety pre geragogiku. Bratislava: UK, 1998. 156 s. ISBN 80-223-1206-1. 

[3] ČORNANIČOVÁ, R. Sociálnoandragogické aspekty edukácie seniorov a geragogiky. In PORUBSKÁ, G. - PERHÁCS, J. (eds.) Základy andragogickej pedeutológie a sociálnej andragogiky. Nitra: UKF, 2007. S. 222-244. ISBN 978-80-8094-086-7. 

[4] DVOŘÁČKOVÁ, D. Kvalita života seniorů v domovech pro seniory. Praha: Grada, 2012. 112 s. ISBN 978-80-247-4138-3. 

[5] DŽUKA, J. Kvalita života a subjektívna pohoda – teórie a modely, podobnosť a rozdiely. In DŽUKA, J. (ed.) Psychologické dimenzie kvality života.  [online], [Citované 2012-12-09] Prešov: PU,  2004. S. 42-53. ISBN 80-8068-282-8. Dostupné na www: <http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Dzuka3/index.htm>.

[6] DŽUKA, J. - DALBERT, C. Vývoj a overenie validity škál emocionálnej habituálnej subjektívnej pohody (SEHP). Československá psychologie. 2002, 46, 3. S. 234-250. ISSN 0009-062X. 

[7] FARSKÝ, I. et al Problematika kvality života v séniu. Martin: Profa, 2007. 70 s. ISBN 978-80-969722-0-3. 

[8] FARSKÝ, I. - SOLÁROVÁ, M. Kvalita života seniorov v komunitnom zariadení. Profese on-line.  [online], [Citované 2010-05-05] 2010, 3, 1. S. 30-41. ISSN 1803-4330. Dostupné na www: <http://www.pouzp.cz/data/File/Casopis-online-pdf/cislo1-10/farsky_tisk.pdf>.

[9] FENYVESIOVÁ, L. Poradenstvo ako nástroj zvyšovania kvality života seniorov. In HATÁR, C. (ed.) Vplyv edukácie na kvalitu života seniorov. Nitra: UKF, 2013. S. 37-41. ISBN 978-80-558-0249-7. 

[10] Haškovcová, H. Fenomén stáří. 2. vydanie. Praha: HBT, 2010. 368 s. ISBN 978-80-87109-19-9. 

[11] Haškovcová, H.  Sociální gerontologie aneb Senioři mezi námi. Praha: Galén, 2012. 194 s. ISBN 978-80-7262-900-8. 

[12] HATÁR, C. Kvalita života seniorov v sociálnych zariadeniach a možnosti jej ovplyvňovania edukáciou. In HATÁR, C. (ed.) Vplyv edukácie na kvalitu života seniorov. Nitra: UKF, 2013. S. 8-26. ISBN 978-80-558-0249-7. 

[13] HATÁR, C. Seniori v systéme rezidenciálnej sociálno-edukačnej starostlivosti. Praha: Rozlet a Česká andragogická společnost, 2011. 132 s. ISBN 978-80-904824-1-8. 

[14] HATÁR, C. - RAČEKOVÁ, K. Vplyv rodiny na kvalitu života seniorov. In PIKUŁA, N. (ed.) Rodzina podmiotem wychowanie i kreatorem komunikacji społecznej. Kraków: Wydawnictwo Naukowe UPJPII, 2010. S. 117-125. ISBN 978-83-7438-256-4. 

[15] HEŘMANOVÁ, E. Kvalita života a její modely v současném sociálním výzkumu. Sociológia.  [online], [Citované 2012-11-18] 2012, 44, 4. S. 407-425. ISSN 1336-8613. Dostupné na www: <http://www.sav.sk/journals/uploads/09101219Hermanova%20-%20OK%20upravena%20studia.pdf>.

[16] HROZENSKÁ, M. Kvalita života starších ľudí v priestore spoločenských vied. Nitra: Effeta, 2011. 155 s. ISBN 978-80-89245-24-6. 

[17] HROZENSKÁ, M. - DVOŘÁČKOVÁ, D. Sociální péče o seniory. Praha: Grada, 2013. 191 s. ISBN 978-80-247-4139-0. 

[18] MALÍKOVÁ, E. Péče o seniory v pobytových sociálních zařízeních. Praha: Grada, 2011. 328 s. ISBN 978-80-247-3148-3. 

[19] RABUŠICOVÁ, M. - KAMANOVÁ, L. - PEVNÁ, K. O mezigeneračním učení. Brno: MU, 2011. 208 s. ISBN 978-80-210-5750-0. 

[20] REPKOVÁ, K. Dobrovoľníctvo v kontexte aktívneho starnutia: konceptuálna evolúcia a pretrvávajúce stereotypy. Rodina a práca. 2012, 4. 46 s. ISSN 1336-7153. 

[21] TOKÁROVÁ, A. K metodologickým otázkam výskumu a hodnotenia kvality života. In Kvalita života v kontextoch globalizácie a výkonovej spoločnosti. Prešov: PU, 2002. S. 11-29. ISBN 80-8068-087-6. 

[22] VÁŽANSKÝ, M. Kvalita života starších dospělých a seniorů v kontextu výchovné a sociální pomoci. Brno: Mendelova univerzita, 2010. 214 s. ISBN 978-80-7392-130-9. 

[23] Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službáchv znení neskorších predpisov

[24] ZIMERMANOVÁ, M. Edukácia a ergoterapia ako determinanty kvality života seniorov v rezidenciálnych zariadeniach. Nitra: UKF, 2012a. 73 s. ISBN 978-80-558-0089-9. 

[25] ZIMERMANOVÁ, M. Kooperácia detských domovov a zariadení pre seniorov ako determinant zvyšovania kvality života klientov. Dizertačná práca. Nitra: PF UKF, 2012b. 163 s. 

Kontaktní informace / Contact informations

doc. PaedDr.  Ctibor Határ, PhD.

Katedra pedagogiky, Pedagogická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa

Drážovská 4

949 74 Nitra

Slovenská republika

chatar@ukf.sk

Zpět na obsah / Back to content