KUDLÁČOVÁ, B. Človek a výchova v dejinách európskeho myslenia. Trnava : Pedagogická fakulta TU, 2003. 168 s.
Autorka vedeckej monografie "Človek a výchova v dejinách európskeho myslenia" si predsavzala vo svojom diele zmapovať obrazy človeka v dejinách európskeho filozofického myslenia a na základe nich vyvodiť závery pre filozofiu výchovy. Vychádzala pritom z predpokladu, že antropologické koncepcie mali rozhodujúci vplyv na koncepcie pedagogické. Antropológia, podža autorky, tak v istom zmysle predchádza výchovu. Podža nej nie je možné vychovávať bez porozumenia človeku, jeho podstate, evolúcii a zmyslu. V tomto bode súhlasím s autorkou, lebo najprv musíme niečo poznať, v prípade človeka jeho podstatu a vývojové možnosti a až potom sa o to môžeme aj reálne, to znamená výchovne, snažiť.
Autorka tento svoj hlavný ideový zámer prezentuje v celej svojej monografii, hlavne v dejinno-filozofickom priereze základných archetypálnych obrazov o človeku, ktoré mali rozhodujúci vplyv aj na filozofiu výchovy. Ide o nasledujúce základné paradigmy človeka: grécko-antická, judeo-kresťanská, novoveká a súčasná globalizačná. Podža autorky má každé obdobie svoj prevládajúci archetyp.
Tak napríklad v grécko-antickom období dominuje predstava o človeku ako duševno-telesnej bytosti, pričom duchovný prvok človeka je od tela oddelitežný a pre človeka podstatný. K poznaniu, že človek je duša ako je to u Platóna, sa človek dostáva po skúsenosti obratu duše (metanoia) alebo anamnéze. O tom svedčí napríklad Platónov mýtus o jaskyni. Poznávanie seba samého je zároveň výchovou - "paideou". To najpodstatnejšie poznanie, ktoré je zároveň výchovou je, že človek má nahliadnuť svoju dušu a následne Dobro, ktoré počiatkom všetkého. Všetka predchádzajúca príprava ako je napríklad súbor telesno-duševných cvičení je len predstupňom a podmienkou pre tento vrcholný akt sebapoznania a sebauskutočnenia.
V rámci judeo-kresťanského obdobia podža autorky dominuje predstava o človeku, ktorý je stvorený na obraz Boží, oslovovaný po mene, vykúpený a pozvaný do spoločenstva s Bohom. Tieto základné idey možno v skoncentrovanej podobe vidieť v Pavlovom novom človeku, ktorý sa rodí z vody a Ducha. Neskoršie koncepcie u Augustína a Tomáša Akvinského sa opätovne približujú ku gréckemu modelu človeka. Na základe týchto predstáv o človeku vyplýva aj predstava o výchove, ktorá tu má názov "educatio". Vo výchove človeka veža závisí od úsilia samotného človeka, ale to podstatné čo sa týka duše človeka, jej obrátenia a poznania, sa už týka druhej strany, a to milosti Božej.
Tretia antropologická a zároveň výchovná paradigma sa týka novoveku, v ktorom dominuje predstava subjektu, ktorý je autonómny, osvieteno-rozumný a sebaurčujúci. Z toho pre výchovu vyplýva, že výchovná podstata je v rukách človeka a ciežom výchovy sú vyššie spomenuté predstavy o človeku.
Autorka v ďalšej kapitole komparuje tieto tri archetypy výchovy. Využíva pritom aj tabužky a grafy. Z obsahového hžadiska sa autorka prikláňa viac k tradičnému modelu výchovy, ktorý je kombináciou gréckeho a kresťanského modelu výchovy. To je nakoniec aj zrejmé z autorkinho prístupu k človeku, ktorý v jej poňatí je duchovno - duševno - telesným bytím. Z toho vyplýva aj pre autorku, že výchova má rozvíjať celého človeka s ciežom sprítomnenia ducha v človeku. To, že autorka sa prikláňa viac k tradičnej forme výchovy, dokladá aj neskôr, keď hovorí: "Samotná podstata výchovy a jej základné princípy by však mali pretrvávať..." (s.147).
Myšlienku podstaty výchovy a jej základných princípov autorka deklaruje a v ďalšej kapitole, v ktorej pojednáva o výchove v globalizovanom svete, a to napriek dynamizmu, zmenám a vývojovému charakteru výchovy.
Možno konštatovať, že autorkin zámer skúmať výchovu z antropologického hžadiska, sa vydaril. Napriek tomu si je autorka vedomá zložitosti, náročnosti vybranej problematiky na jednej strane a nevyčerpatežnosti fenoménu človeka a výchovy na strane druhej.
Práca B. Kudláčovej je podža mňa dobrým informačným a inšpirujúcim zdrojom ako pre učitežov tak aj pre študentov z odboru humanitných vied, ktorí majú záujem o tému človeka a výchova. Nepochybne je cenným prínosom do problematiky z filozofie výchovy, a preto mi neostáva nič iné ako túto knihu odborníkom, ale aj širšej verejnosti, len a len odporúčať.
Mgr. Slavomír Gálik, PhD.