Stanovisko objektívneho vonkajšieho pozorovateľa (third-person science)

Zabezpečenie sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku – vybrané výsledky prieskumu z r. 2004

Miroslava Holubíková

Úvod

“Pre vyspelé spoločenstvá je charakteristické, že v nich dominujú humanistické princípy, v ktorých sa odráža idea oslobodenia človeka od akéhokoľvek útlaku, optimistický prístup a viera v možnosti rozvoja osobnosti každého postihnutého” (Pikálek 1998, s.32). Jedným z princípom je i snaha o sociálnu integráciu mentálne postihnutých. Čo to znamená, skúsime si vysvetliť v prvých odstavcoch článku. Uvádzame slovenské ako i švédske chápanie pojmov, čo nám vytvára priestor už k prvej konfrontácii týchto dvoch spoločností.

Integrácia:

Pojem znamená zlúčenie častí orientovaných na spoločné hodnoty do jedného celku (Šaling a kol. 1997). Cieľom je prekonať existujúcu nerovnováhu medzi izolovanými časťami, ktorých zlúčením sa zvyčajne dosiahne nová kvalita, vyššia úroveň. Vašek (1993) hovorí o integrácii v súvislosti s vymedzenými skupinami občanov ako o socializácii.

Väčšina súčasných autorov je presvedčená, že integrácia predstavuje na prvom mieste predmet reformy vzdelávania.

„Integráciu chápeme ako zaradenie nejakej odlišnej časti do celku tak, že celok prispôsobíme tejto časti, pretože je dôležitá pre tento celok.“ (Björn 2004)

Socializácia:

Bajo a Vašek (1994, s.222) vymedzujú socializáciu ako “proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti, proces, v ktorom dochádza k postupnej premene človeka ako biologickej bytosti na bytosť spoločenskú”.

V zmysle spojenia so zdravotným postihnutím používa Vašek (1993) pojem socializácia postihnutých alebo naruąených jedincov a vysvetľuje pojem ako návrat, začlenenie, zaradenie do spoločnosti, kedy sa stávajú plnohodnotnými sociálnymi bytosťami.

Sociálna integrácia:

Repková (1998) uvádza chápanie A. Rothmayera v nająirąom význame ako prispôsobovanie sa jedinca normám a životnému štýlu spoločnosti alebo skupiny. Ide teda o proces, v ktorom sa človek stáva občanom, bez ohľadu na jeho osobitosti akéhokoľvek druhu - pohlavie, vek, rasa, náboženstvo, zdravotný status atď. (tamtiež).

Sovák v možnostiach socializácie postihnutých vysvetľuje integráciu ako úplné zapojenie a celkové splynutie postihnutého jedinca so spoločnosťou zdravých ľudí, a to vo výchove a vzdelaní, v pracovnom uplatnení, ako aj v spoločenskom spolužití (In: Pikálek 1998).

„Sociálnu integráciu chápeme ako proces úplného začlenenie jednotlivca do celku. Výsledkom je, aby o jedincovi už nehovorili samostatne, ale v rámci celku, do ktorého bol začlenený.“ (Björn 2004)

Mentálne postihnutie:

Ako uvádzajú Bajo a Vašek (1994) v špeciálno-pedagogickej praxi sa používa v odbornej oblasti pojem “mentálna retardácia”.

Mentálnu retardáciu teda chápeme ako “všeobecný pojem, obsahujúci určitú formu narušeného ontogenetického vývinu, podstatné negatívne odchýlky od normy jednak v úrovni intelektových funkcií, učenia a v sociálnom vývine” (Bajo - Vašek 1994, s.38). Na Slovensku používame tiež termíny: mentálne postihnutie, mentálne znevýhodnenie, žiaci so špeciálnopedagogickými potrebami, ľudia s mentálnym postihnutím a pod.

Pojmy používané v oblasti postihnutých vo Švédsku nám vysvetlil osobný asistent Ivan Bjőrn (2004):

1) pojem “Utvecklingstörd” :

“Utveckling” znamená vývoj,

“Störd” znamená poruąený,

teda: vývojovo porušený, používa sa vąak menej,

2) pojem “Förstandshandikappad” :

“Förstand” - rozum

“Handikappad” - znevýhodnený, teda: rozumovo znevýhodnený, používa sa i dnes, - pojem “Handikappad” sa vzťahuje najmä na fyzické označenie postihnutia.

3) pojem “Funktionshindrad”

- znamená funkčne postihnutý. Zahŕňa všetky postihnutia a vo Švédsku sa používa najviac.

Sociálna integrácia mentálne postihnutých

“Socializácia je procesom kultivácie človeka jeho zapojením do ľudského spoločenstva z výchovnej, vzdelávacej, pracovnej, kultúrnej i subjektívnej stránky - v zmysle sebauplatnenia a sebauspokojenia” (Bajo, Vašek, 1993, s.222). Proces trvá v podstate po celý ľudský život. Vytvára a realizuje sa v spoločenskom živote, uprostred medziľudskej komunikácie, medziľudských vzťahoch, pri vzájomnom pôsobení medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Tento proces zahŕňa proces sociálneho učenia, proces aktívneho rozvoja schopností, podmieňujúcich úspešné zapojenie do spoločenského života.

Preto je socializácia zakotvená v hlavných cieľoch výchovy, vzdelávania a v celej psychopedickej starostlivosti.

„Vychádzajúc z dokumentu Charty základných práv Európskej únie, kde sa v kapitole III. – Rovnosť v článku 26 – Integrácia zdravotne postihnutých ľudí píše: „Únia uznáva a rešpektuje právo ľudí so zdravotným postihnutím na ochranu voči diskriminácii a na plné a spravodlivé uplatňovanie ich práv na nezávislý život, ako aj na integráciu do života, aby mohli pracovať a plnohodnotne sa zúčastňovať na živote spoločnosti“ s potešením môžem konątatovať, že vláda Slovenskej republiky sa vydala cestou uplatňovania týchto princípov, ktoré zakotvila vo svojom programovom vyhlásení.“ (Michalíková, Mišová 2003, s.10)

Podľa zákonov o právach mentálne postihnutých zabezpečuje štát integráciu týchto ľudí do spoločnosti v rámci sociálnej starostlivosti o týchto ľudí. Zaraďovaním do škôl, do zamestnania, hľadaním možností ich uplatnenia.

Uvedieme alternatívy sociálnej integrácie, ktorá je zabezpečovaná pre mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku ako výsledky nášho etnografického skúmania z nových sociálnych a špeciálno-pedagogických kultúr.

Zabezpečovanie sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku.

Aby sme správne pochopili systém starostlivosti o postihnutých vo Švédsku, musíme poznať územné rozdelenie krajiny.

Švédsko je rozdelené do 24 län (krajov) a ďalej do 286 kommuner (komún). Kraje sú samostatné politicko - ekonomické spravovacie jednotky, pod ktoré podliehajú komúny. Kraj však centrálne s komúnami spravuje napríklad školstvo, zdravotníctvo a z časti aj dopravné prostriedky. ”Stockholms län” (Štokholmský kraj), ktorý sme navštívili, pozostáva tiež z viacerých komún ako napríklad Huddinge, Sundbyberg a Järfälla. Švédsko je tiež rozdelené do 25 tzv. “landskap” (ako “župy”), ktoré nemajú žiadny ekonomicko - hospodársky význam. Je to zoskupenie oblastí Švédska, pozostatok z 15. storočia, rozdelené podľa nárečí a kultúrneho rázu. Niekedy kraje a župy majú tie isté hranice a niekedy sa prelínajú. Zákonodarná moc je v rukách "jednokomorného" ríšskeho snemu, ktorý pozostáva z 349 delegátov, ktorí sú volení každý tretí rok. V ríšskom sneme je zastúpených 7 politických strán. (Schatzl, A.,K. 2004)

Organizácia komúny

(Tabuľka “Järfälla kommuns intranät”, príloha)

Na čele komúny sú politici, niečo ako politická snemovňa. V tomto období sú to Sociálni demokrati a Strana zelených. Tejto politickej snemovni nepodliehajú 3 skupiny zamestnancov komúny: revízori - (ktorí kontrolujú prácu politikov)

komisia pre prípravu do volieb ľudia chrániaci záujmy neplnoletých a zbavených právomoci Pod politickú snemovňu patria:

Rada komúny - riadiaca päť odvetví - “nämdt” (výbor, komisia) - nižšie uvedené čísla 2 až 6. Tejto rade podlieha i oblasť techniky a dodávateľstva. Každý “výbor” má svojho riaditeľa a kanceláriu komisie:

Výbor pre deti a mládež zahrňuje i oblasť predškolských zariadení

Výbor pre kultúru, voľný čas a vzdelávanie (pre gymnáziá - stredné školy, kultúru a voľný čas)

Sociálny výbor, ktorý má dve odvetvia:

- ošetrenie a opatera

- individuálna a rodinná opatera

tento úsek komúny je “neproduktívny” - stará sa o chorých, starých a postihnutých ľudí

Výbor, komisia pre povolenie na stavbu a projekty stavieb, ktorý má spoločnú kanceláriu a riaditeľstvo s ďalším výborom:

Výbor, komisia pre prostredie, zdravie a ich ochranu.

V oblasti sociálneho úseku pracuje komúna pre postihnutých v týchto smeroch :

majú svojich špecializovane vyškolených pracovníkov, ktorí kontrolujú dodržiavanie zákonov, resp. práv postihnutých, určujú počet a náplň práce osobných asistentov a financujú ich do 20 hodín majú "pracovného terapeuta", ktorý má široké vedomosti, radí, čo potrebuje postihnutý k bývaniu alebo k práci - objednajú to, urobia alebo kúpia poskytujú pomôcky k pohybu (vozíky) - špecialista vyberá s postihnutým pomôcku "šitú" na mieru, zaisťujú ich funkčnosť (musia vydržať minimálne 5 rokov), pomôcky sú ako požičané (zadarmo) - do doby, kedy ich postihnutý potrebuje zabezpečujú vlastne “životný beh” postihnutého : zaradenie do školy, zamestnania, bývanie. Na základe jeho požiadaviek rozhoduje o forme pomoci. Ak postihnutý nie je spokojný s rozhodnutím komúny, smie sa odvolať. Ak to komúna znovu odmietne (keď spoločnosť musí vynaložiť naviac na niekoho finančné náklady), ide to cez "nämdt" - to je komisia piatich ľudí (jej zloženie je neznáme), ktorí všetko objektívne zvažujú a rozhodnú. Patrí pod komúnu.

Okrem komúny sa o mentálne, ako aj ostatných postihnutých zaujíma široká verejnosť, súkromné firmy, ktoré ich zamestnávajú, študenti a učitelia bežných škôl, ľudia s profesií umenia a pod. Švédska cirkev realizuje mnoho projektov, v ktorých je zaradená najmä sociálna integrácia v zamestnaní postihnutých, niekoľko kultúrnych i náboženských programov.

Zabezpečovanie sociálnej integrácie ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku

Správnymi celkami Slovenskej republiky sú kraje a okresy. Kraje sa členia na okresy. 8 krajov (so 71 okresmi) je geograficky rozdelených podľa hustoty osídlenia obyvateľstva. Školstvo spravuje krajský školský úrad (podliehajúci najvyššiemu orgánu – Ministerstvu školstva), nachádzajúci sa v krajskom meste. Územný obvod kraja a územný obvod okresu sú územnými obvodmi na výkon pôsobnosti orgánov štátu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Obce sú samosprávnymi územnými celkami Slovenskej republiky, pod ich úrad (obvodný, miestny, či okresný – ak je to okresné mesto) spadajú samotné miestne školské zariadenia. Pod tieto spomínané štátne školské orgány patrí zabezpečovanie školskej integrácie mentálne (a inak) postihnutých detí, žiakov a študentov.

Aj sústava inštitúcií sociálnej starostlivosti poskytuje postihnutým jedincom starostlivosť v oblasti právnej, ekonomickej a morálnej podpory. Tým zabezpečuje i istý druh sociálnej integrácie (in: Vašek, 1996). Realizuje sa to prostredníctvom oddelení sociálnych vecí okresných, obvodných a miestnych úradov, ktoré zabezpečujú pre postihnutých:

peňažné dávky sociálnej starostlivosti

sociálno-právnu ochranu

zľavy pre občanov ťažko postihnutých na zdraví

ústavnú sociálnu starostlivosť pre deti a mládež.

Okrem toho sociálnu integráciu postihnutých presadzujú rôzne nadácie (Nadácia Petra Dvorského - Harmony), záujmové organizácie (ZMPM - Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR)), cirkevné organizácie (Samaritán, Jezuitskí dobrovoľníci), iné - bežné školské zariadenia (Pedagogická fakulta UK v Bratislave) a pod.

Vašek (1994) ďalej uvádza, že ich činnosť zahŕňa:

právnu a morálnu ochranu postihnutých

uspokojovanie ich potrieb (napr. rekreačných a kultúrnych)

ďalšie vzdelávanie

poradenská činnosť

sociálna rehabilitácia

pomoc pri obstarávaní kompenzačných pomôcok

redakcia a edícia časopisov, publikácie určené postihnutým a narušeným

rehabilitácia

kluby, školiace krúžky

administratívno-organizačná činnosť

chránené pracoviská

Porovnávanie vybraných aspektov sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku

„Poslaním porovnávacej a medzinárodnej pedagogiky je objavovanie, vysvetľovanie, podporovanie a šírenie poznatkov o vzdelávacích systémoch a o ideách a problémoch vzdelávania vo svete.“ (Průcha 1999, s.24)

Prieskum poukazuje na viac-menej rovnaké územné rozdelenie krajín - podľa hustoty osídlenia obyvateľstva. Vo Švédsku však komúna – územná jednotka -sa stará o komplexné zabezpečenie zaradenia do škôl, do zamestnania, príp. denných aktivít, ďalej osobnej asistencie, prispôsobeného bývania, vybavenie pomôcok, poskytovanie informácií o možnostiach kvalitnejšieho života postihnutých a snaží sa o dosiahnutie tejto kvality života. Pre ľudí s postihnutím sú tieto služby, poskytované komúnou, bez poplatkov, rozpočet hradí štát. V jednej budove komúny si teda postihnutý jedinec alebo jeho zákonný zástupca vyrieši 80 % problémov, resp. požiadaviek, vychádzajúcich z ich postihu. Toto sa na okresných (príp. obvodných) úradoch na Slovensku nerealizuje. Problém je aj vo financovaní všetkých týchto služieb, najmä poskytovania (a často aj zháňanie individuálnych pomôcok, ktoré vo Švédsku vyrábajú priamo „na mieru“). Takáto decentralizovaná komplexná pomoc chýba. Tak aj dostupnosť služieb v rámci hustoty osídlenia postihnutých v komúnach je vo Švédsku bežné, keď sa v istom územnom celku prisťahovaním zvýši počet ľudí s postihnutím, a prídu sa registrovať – uplatňujú svoje práva na podporu, komúna ponúka pracovné miesto, bývanie špecializovaným pracovníkom (sekretárom pre postihnutých, špeciálnym pedagógom, príp. osobným asistentom) v konkrétnej komúne, ak je ich nedostatok.

V rámci sociálnej starostlivosti štátu o mentálne postihnutých obe spomínané krajiny majú vyvinutú sieť sociálnej pomoci.

Na Slovensku je podľa zákona každé dieťa "vzdelávateľné". Edukácia (teda nielen vzdelávanie) detí s mentálnym postihnutím je zabezpečené spomenutými inštitúciami.

Ako vyplýva zo štatistiky inšpekcií Špeciálneho pedagogického ústavu (http://193.87.78.9/Specialna_pedagogika/stavVaVz.vtf ) zo školského roku 2000/ 2001 v špeciálnych školách, podstatným pozitívom je dosahovanie dobrých vzdelávacích výsledkov integrovaných žiakov v stredných školách, dobrá sociálna klíma, dostupnosť vzdelávania pre všetkých žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a akceptovanie požiadavky rodičov integrovať deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Medzi podstatné negatíva uvádza štatistická správa o.i.: nevyhovujúcu kvalifikovanosť učiteľov, výchovné problémy z málo podnetného prostredia žiakov, nedostatočné materiálno-technické vybavenie, absencia individuálnych výchovno-vzdelávacích programov, nedostatočne fungujúci servis špeciálno-pedagogickej diagnostiky. Negatívne skúsenosti máme i v integrácii absolventov špeciálnych škôl do zamestnaní, ako aj ostatných dospelých s mentálnym postihnutím.

Vo Švédsku je 9.ročná školská dochádzka povinná pre všetky deti, integrácia postihnutých žiakov v bežných školách je samozrejmá, špeciálne školy zanikli, zostali len jedného zamerania - pre ťažko mentálne postihnutých. O zaradení žiakov do týchto tried rozhodujú rodičia. Pri dochádzke žiaka sú pravidelné individuálne stretanie sa rodičov s učiteľmi, kde sa vypracováva individuálny vzdelávací plán, diskutuje o dieťati, jeho výsledkoch a potrebách. Pomôcky potrebné k životu mentálne postihnutých vo Švédsku sú dobre zabezpečené, dostupné pre každého postihnutého individuálne a to zaručuje aj prehľadnejšia legislatíva. Práva mentálne postihnutých na Slovensku sú zakotvené v minimálne 30 zákonoch SR a vo Švédsku v 2 hlavných a 3 vedľajších. (Holubíková, 2004, s.7-12).

Švédsko je viac zamerané na sociálnu integráciu dospelých ľudí s mentálnym (či iným) postihnutím. Podľa mienky zainteresovaných ľudí v našom prieskume ide v tejto krajine o dosiahnutie rovnoprávnosti funkčne postihnutých so zdravými ľuďmi a úplné akceptovanie ľudí s ťažšími postihnutiami v spoločnosti. Snažia sa o to, aby dosiahli takú úroveň integrácie ako majú v tejto krajine medzi mužmi a ženami. Tzn., že táto vzájomná akceptácia je "v ľuďoch", teda aj diskriminácia je priam nemožná.

Verejnosť vo Švédsku sa viac zaoberá otázkami sociálnej integrácie mentálne postihnutých. Kvalifikácia pracovníkov s mentálne postihnutými ľuďmi nie je nutne podmienená vysokoškolským vzdelaním a v prieskume sme sa stretli často s tým, že stačí záujem človeka pracovať s nimi, mať vzťah k tomuto povolaniu a komúna sa poprípade snaží zaistiť vzdelávacie kurzy k doplneniu minimálneho odborného vzdelania.

V oboch krajinách oceňujeme veľa neštátnych zariadení a iných záujemcov o mentálne postihnutých, ich život, a teda i integráciu do spoločnosti, ktorú zabezpečujú informovaním verejnosti, prípravou projektov a ich samotnou realizáciou alebo jednoducho konkrétnou pomocou ľuďom s mentálnym postihnutím.

Záver

Integrácia a celková socializácia postihnutých má svoje zákonitosti v závislosti od druhu postihnutia (Pikálek, 1998), záleží však aj od rozvoja spoločnosti a mentality ľudí.

Našou prácou sme dospeli k záveru, že proces sociálnej integrácie mentálne postihnutých dosahuje v niektorých krajinách, ako je aj Švédsko, už, ak sa to dá tak povedať, konečnú fázu. Kedy túto úroveň dosiahneme na Slovensku je otázkou, môžeme však konštatovať, že v našich podmienkach sociálna integrácia mentálne postihnutých ľudí napreduje stále rýchlejšie. Veľmi dobré odporúčania, ktorých sa môže i slovenská vláda pridŕžať práve v rámci sociálnej integrácie mentálne postihnutých sú stanovené v Helsinskej deklarácii o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím z 11. júla 1996, najmä v článkoch č.6 – 9.

Literatúra

1.) Bajo, I.; Vašek, Š. : Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia), Sapientia, Bratislava, 1994

2.) Björn, I.: Rozhovor s autorom, Stockohlm, 2004 (nepublikované)

3.) Holubíková , M.:Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a ich porovnávanie s vybranými aspektmi sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku, UK, Bratislava, 2004