#8

Zpět na obsah / Back to content

Presah tém kresťanskej spirituality a filozofickej antropológie ako východisko výchovy k manželstvu a rodine – Ricoeurova a Lacroixova filozofická reflexia manželstva

Overlapping the themes of Christian Spirituality and Philosophical Anthropology as a Starting point to education on the Marriage and the Family – The Ricoeur’s and Lacroix’s Philosophical Reflection on the Marriage

Lukáš Jeník

Abstrakt: Príspevok pojednáva o teoretických zdrojoch výchovy k manželstvu a rodine, ktoré nachádza v témach a riešeniach v oblasti skúmania filozofickej antropológie, spirituálnej teológie a spirituality. Kľúčové témy ako pojem osoby, otázka slobody, ale tiež motív vtelenia súvisia aj s ideou človeka, ktorý vo vzťahu rozvíja svoj potenciál a spoznáva sám seba. Ich reflexia je základom pre pochopenie významu manželského zväzku a úlohy rodiny ako priestoru rozvoja ľudskej osoby, a tak i perspektívou pre ďalšie vzdelávanie v tejto oblasti a potrebnú pastoračnú prax.

Kľúčové slová: eros, túžby, Ricoeur, Lacroix, filozofická antropológia, spiritualita

Abstract: The article considers theoretical sources of upbringing to a marriage and a family life. They maybe found in topics and solutions of research in the philosophical anthropology, the spiritual theology and the spirituality. Key themes such as the idea of a person, a question of freedom and also the Incarnation motive come together with the idea of a man who in a relationship develops his own potential and recognizes himself. The reflection is a basis for an understanding the meaning of marital union and the task of a family as a space for human development. Thus it opens also a perspective for further education in this area and a necessary pastoral approach.

Keywords: eros, desire, Ricoeur, Lacroix, philosophical anthropology, spirituality

Bez ohľadu na osobný svetonázor, presvedčenie, motiváciu a ambície, s ktorými dnes pristupujeme k definícii manželstva a rodiny, môžeme badať, že problémy ako napr. definícia manželstva ako heterosexuálneho zväzku, registrované partnerstvá, kohabitácia, rozvodovosť a pod. predstavujú problematické okruhy skúmania v rôznych oblastiach: sociálnej práce, rodinného práva, politiky a tiež filozofie. Tieto problémy volajú po pozornosti hlbšej filozofickej, teologickej či pedagogickej reflexie. ¹ Vzdelávanie v tejto oblasti naráža na svetonázorové spory, ktorých motivácie sú rôzne, čo často ovplyvňuje povahu vzdelávacieho programu ako aj vekovú skupinu, ktorej je obsah určený. ² Predpoklad výchovy k manželstvu ako povinnosti štátnej vedeckej výchovy nie je zaiste postačujúcou stratégiou. Okrem zvyšovania negatívneho dosahu štátu a jeho moci na oblasti, ktoré je schopný pokryť súkromný sektor riadenia a vzdelávania, je najkritickejším miestom z pohľadu filozofie prehlbujúci sa paternalizmus štátu, jeho vstupovanie do práv a súkromia občanov a potláčanie princípu subsidiarity. ³ Spiritualita, ktorá sa „dedí“ v užšom kultúrnom kruhu spoločenstva, prenáša zodpovednosť za vzdelávanie a výchovu k manželstvu na užšie spoločenstvá či väčšie inštitúcie (cirkvi). Tie robí zodpovednými za výchovu.

Predmetom tohto článku je zacieliť pozornosť skúmania k bazálnym štruktúram fenoménu manželstva a rodiny. Zámerom je tiež pripomenúť a akcentovať predpoklad, že etický a následne aj politický diskurz na túto tému, sú obalom jadra témy manželstva, ktorým je rozmer skúmania filozofickej antropológie. Témy osoby, slobody, túžob subjektu a zmyslu života v manželstve či rodine sú zároveň interdisciplinárnym prienikom odborov filozofie (filozofickej antropológie, etiky a i.) a tiež teológie (spirituálnej a pastorálnej teológie). Ako také sú condiciones sine quibus non následného právneho skúmania povahy manželstva, do ktorého vstupujú osoby, ktoré sú slobodné a nachádzajú v manželstve zmysel – priestor rozvoja svojej individuality. Práve tieto témy hrajú kľúčovú úlohu v koncepciách Jeana Lacroixa či Paula Ricoeura. ⁴ Analýza týchto tém, ktoré sú v pozadí výchovy k manželstvu, zároveň ukáže význam kresťanskej spirituality vo vzdelávaní v kontexte pedagogiky voľného času.

Sekundárnym zámerom je demonštrovať pozitívny rozmer spirituality vo vzdelávaní a výchove pre manželstvo. Vzdelávanie v danej oblasti sa netýka len mladých, ktorí stoja pred možnosťou vstúpiť do manželstva, ale súvisí s celkovým spoločenským chápaním úloh a významu manželstva a širšej rodiny pre spoločnosť. Preto táto téma súvisí aj s konceptom celoživotného vzdelávania. Cieľom článku je podporiť ideu, že práve určitá spiritualita vo vzdelávaní, ktorá je implicitne či explicitne previazaná s témami filozofickej antropológie a etiky, sa javí ako presah a zároveň tiež báza, na ktorej možno stavať neskoršiu výchovu k perspektíve manželstva a rodiny. Ak má byť totiž stratégia výchovy mladých k manželstvu úspešná, nie je možné spoliehať sa len na úlohu štátu a jeho vzdelávanie v oblasti zodpovedného rodičovstva, či sexuálnej výchovy. Naopak, musí do tohto procesu integrovať aspekt spirituality ako výchovy a vzdelávania v osobnom duchovnom rozvoji, ktorému je vyhradený priestor voľného času.

Skôr než pristúpime k analýze, je nevyhnutné urobiť ešte niekoľko metodických spresnení, ktoré napomôžu v orientácii cieľov analýzy.

Predovšetkým je potrebné zúžiť referenčný rámec skúmania pojmu spiritualita. Rovnako ako filozofická antropológia nie je reprezentovaná iba osobami Ricoera a Lacroixa, ani pojem spirituality sa nevyčerpáva pohľadom kresťanského či katolíckeho chápania. Napriek tomu je voľba obmedziť pojem spirituality na kresťanský aspekt nevyhnutná, vzhľadom na problém presahu s ideami filozofickej antropológie, ktorá je historicky spojená prevažne s ideovým dedičstvom raného kresťanstva. Ide predovšetkým o pojmy slobody (slobodnej vôle) a osoby. ⁵ I keď dochádza k obmedzeniu rozsahu pojmu, obsah sa vďaka zúženiu stáva menej vágnym. Cieľom analýzy je skúmanie presahu dvoch konkrétnych oblastí, ktoré spolu súvisia nielen tematicky, ale navzájom sa historicky podmieňujú a vytvárajú tak vzťah, ktorý nie je možné interpretovať bez prihliadnutia na kontext druhej oblasti. V priestore onoho presahu možno nájsť fundamentálnu platformu pre ďalšie vzdelávanie a výchovu.

Práve s tým súvisí druhé obmedzenie analýzy, ktoré je vhodné v krátkosti načrtnúť. Analýza problému štúdie sa zameriava na tie vrstvy témy manželstva, ktoré sú v teológii manželstva chápané ako znaky prirodzeného manželstva. ⁶ Bez ohľadu na sviatostné manželstvo, ako ho napr. chápe katolícka teológia, ontologická rovina relačnosti človeka a vzťahu predchádza samotnej udalosti sviatosti, ktorá ho zdokonaľuje a dáva priestor pôsobeniu milosti. Už z kontextu druhého opisu stvorenia (Gn 2,4–3,24) je jasné, že človek nevyhnutne smeruje zo samoty do vzťahu. JA subjektu, ktorý sa viaže k druhému TY, je vždy formou sebapresahu. ⁷ Subjekt sa vyjavuje druhému ako druhý a zároveň sa s ním stáva jedno.

Sviatosť manželstva však prináša to, čo možno nazvať nová ontologická vrstva nadstavujúca prirodzený vzťah. Z hľadiska katolíckej teológie ⁸ je manželstvo chápané ako sviatosť, ktorou je do prirodzeného poriadku naočkovaný rozmer tajomstva vzťahu Krista a Cirkvi. Tým sa do toho, čo by sme mohli označiť ako prirodzene nevyhnutná otvorenosť pre vzťah, vnáša iný rozmer, ktorý ho vymaňuje z roviny prírodnej determinácie, ktorá má smerovať k splodeniu rodiny. Tento účel sa tým nepopiera, naopak akcentuje sa vždy spolu s dobrom vzťahu samotného. Z hľadiska teologickej reflexie sa v sviatosti manželstva zrkadlí predovšetkým povaha tajomstva Kristovho vzťahu k Cirkvi, čím sa zároveň poukazuje na motív nasledovania jeho cesty obety. Manželstvo nie je len základnou jednotkou spoločnosti, ale ako sviatosť čerpá svoje ideové opodstatnenie práve z obrazu vzťahu Boha a Cirkvi, ktorý charakterizuje dokonalosť Božej lásky. V sviatostnom manželstve potom dochádza k integrácii Erosu do Agapé. ⁹ Analógia tajomstva vzťahov „Krista a Cirkvi“ a „manželstvo muža a ženy“ je pre katolícku teológiu kľúčová. Tak ako je vzťah Krista a Cirkvi chápaný ako večný, tak má byť aj manželstvo ako odraz tohto vzťahu, viazané rovnakými atribútmi – požiadavkami. Ako znak sviatostného manželstva možno potom chápať predovšetkým zmluvné zaviazanie sa k eminentnosti a nerozlučiteľnosti zväzku.

Úloha spirituality je potom v problematike výchovy k manželstvu nezanedbateľná. Napomáha človeku vnútorne uchopiť a implementovať daný duchovný ideál. Dôvodom je aj to, že spiritualita akcentujúca základné pojmy filozofickej antropológie a ich konzekvencie (osoba, sloboda, vzťah, voľba, zodpovednosť) zvýrazňuje chápanie zmluvy medzi manželmi ako zmluvy výlučnej a nerozlučiteľnej. Akcent na zodpovednosť a rešpektovanie dôstojnosti v sebe nesie aj perspektívu k výchove k nesebeckosti a obetavosti. Táto zmluva nie je analogická právnym zmluvám, ale motívu tajomstva vzťahu (zmluvy) Krista k Cirkvi a vzťahu k človeku. Charakterizuje ju slobodné rozhodnutie, ktorého výlučnosť je daná práve nerozlučiteľnosťou. Kresťanská spiritualita, ktorá má akcentovať duchovný život v napojení na zdroj – vzťah k Transcendecii – má okrem iného za cieľ napodobňovanie ústredného motívu, ktorým je spásonosný rozmer prítomnosti Boha v živote človeka.

Cieľom štúdie však nie je analýza problematiky sviatosti, ktorá je podstatne zložitejšia, než umožňuje rozsah i zameranie tejto práce. Zámerom je predstavenie pojmového aparátu filozofickej antropológie, s ktorou sa operuje aj v spiritualite, teda presahu týchto oblastí. Možno sa oprávnene domnievať, že zviditeľnenie previazanosti oboch oblastí vytvorí logicky plynulejší prechod medzi prirodzenými východiskami (intímny vzťah osôb), ktoré mapuje filozofická antropológia, a kresťanskou spiritualitou, no tiež požiadavkami kresťanského chápania (manželstvo ako trvalý zväzok) a úlohou výchovy a vzdelávania v tejto oblasti.

1. Osoba – základná jednotka manželstva

Filozofická reflexia pojmu osoby, ktorá do vzťahu a taktiež do manželstva vstupuje, akú nachádzame napr. u mysliteľov Ricoeura a Lacroixa, nesie v sebe perspektívu prekročenia čisto teologickej, ale aj pragmaticky motivovanej politickej diskusie, a to smerom k otvorenej diskusii nad „tajomstvom, divom a záhadou“ sexuality, manželstva a rodiny. Základnou premisou uvažovania u oboch autorov je motív obety a vedomia, že nič dôležité, tak ako je napr. aj rodina, sa nezaobíde bez vnútorného súhlasu so sebaobetou, ku ktorej treba vychovávať.

Ako kľúčovým sa javí fakt, že tému manželstva zakladá pojem ľudskej osoby ako bytosti slobodnej, majúcej dôstojnosť a s jedinečnými túžbami. Spirituálna teológia akcentuje vzťah Boha k človeku, ktorý subjekt zaväzuje k reakcii voči Bohu, no tiež k druhým subjektom. Zohľadňovať pluralitu aspektov definície neznamená, že manželstvo nemožno definovať len z jedného uhla pohľadu a poskytnúť tak parciálnu sociologickú, psychologickú, teologickú definíciu pre širšiu diskusiu a skúmanie. Interdisciplinarita týchto tém otvára priestor pre reflexiu spirituálnej teológie, ktorá súvisí so starostlivosťou o duchovný rozvoj osoby k slobode a zodpovednosti.

2. Intimita manželstva ako priestor rozvoja osoby v pohľadoch Lacroixa a Ricoeura

Kresťanskú spiritualitu, ktorá ani v kresťanstve nemá uniformnú podobu, čo možno považovať za jej pozitívum a nie naopak, charakterizuje tendencia k integrálnosti – k previazaniu celého spektra ľudských činností s ideou duchovného – Duchom vedeného života. Vo všeobecnosti možno povedať, že cieľom každej spirituality je cesta zvnútorneného prežívania obsahu viery a integrácia presvedčení viery (basic beliefs) v duchovnom i praktickom živote.

Ignaciánska a jezuitská spiritualita, ktorá je východiskom pre jezuitskú pedagogiku, ktorá je ucelený holistický systém hodnotovej výchovy, zdôrazňuje v rámci svojej charizmy aj kontext tajomstva vtelenia. ¹⁰ Inkarnácia a teologický dôsledok vteleného Boha predstavuje pre spirituálnu teológiu a spiritualitu vo všeobecnosti jeden z jej kľúčových spiritus movens ¹¹. Tajomstvo vtelenia nie je v teológii novou témou, no téma tela v kresťanskej teológii mala búrlivé dejiny, ktorých dosah na negatívne vnímanie tela, telesného, sexuality a pohlavnosti badať dodnes. To sa prejavuje aj v náboženskom vzdelávaní, ktoré môže inšpirovať výchovu k určitej forme latentnej nevedomosti, nekritickosti a strachu pred fenoménom telesnosti. ¹² Ricoeur, ktorý chápe toto odmietanie telesného ako stopu dualistickej a gnostickej mentality v kresťanstve, akcentuje potrebu návratu k pôvodnejšiemu židovsko-kresťanskému chápaniu. V rámci neho sú ľudská sexualita a túžby tela interpretované ako pozitívne a nápomocné duchovnému životu. Práve spomenutú nevedomosť, ktorá je nezriedka pohodlnejšia ako prijatie zodpovednosti za následky konania, úspešne narúša program ignaciánskej spirituality a vzdelávania, ktorý pracuje s témami vtelenia, kontemplácie, slobody, indiferencie a rozlišovania túžob. Akcentuje úlohu systematického dospievania k zrelosti a z nej vyplývajúcu osobnú zodpovednosť a slobodu na počiatku akejkoľvek životnej cesty. ¹³

Lacroix sa k motívu telesných túžob dostáva cez hlbší rozbor manželstva ako eminentného vzťahu. Analýzu a definíciu manželstva a rodiny začína subtílnym fenomenologickým rozlíšením medzi zmyslom zväzku a vzťahu dvoch osôb ako takého a jeho účelom. ¹⁴ Zdôrazňuje, že bez rozdielu na potrebnosť oboch – zmyslu i účelu, a možno dodať, že aj napriek ich vzájomnej previazanosti – nie sú tieto pojmy totožné. ¹⁵

Zatiaľ čo účel možno chápať ako znak heteronómnej finality, ktorá determinuje existenciu k cieľu, ktorý je pomimo ľudský subjekt, zmysel predstavuje autonómnu, vnútornú determináciu. ¹⁶ Manželstvo a rodina podľa Lacroixa nie sú nevyhnutne definované svojím vonkajším účelom, ktorý nepochybne majú a ku ktorému smerujú. Tým je vo všeobecnosti evolučný imperatív. Ako špecifická podoba intímneho vzťahu je manželstvo esenciálne a teda nevyhnutne definované vnútorným významom, ergo zmyslom výlučného vzťahu o sebe, ktorý má pre jednotlivcov ako osoby konštitutívny význam, pretože naplňuje ich túžbu po druhom. Tento význam je obohacovaný a aktualizovaný postupným rozvíjaním vzťahu dvoch jednotlivcov v manželstve smerom k spoločnej rodine. Tá predstavuje účel, no nie význam – zmysel vzťahu. ¹⁷

Chápať manželstvo len cez optiku vonkajšieho účelu, a to ešte z hľadiska jednej z vied (napr. len sociológie, psychológie, ale tiež teológie), predstavuje nebezpečnú redukciu, ktorá ochudobňuje definíciu manželstva o to najdôležitejšie – o človeka ako osobu, ktorá do každého milostného vzťahu vstupuje ako do privilegovaného priestoru, v ktorom získavajú osoby najvyššiu ochranu svojej intimity. ¹⁸ Pojem osoby zároveň reflektuje psychosomatickú jednotu ľudskej bytosti, ku ktorej patrí sféra duševného, ale i telesného.

Manželská etika, ktorá kladie normatívne požiadavky na osoby v takomto vzťahu, predstavuje racionálny prístup, ktorý napomáha odhaľovať a akcentovať sakrálnosť manželského zväzku, no zároveň je aj priestorom pre normatívnu kultiváciu toho, čo možno chápať ako stopu tej najintímnejšej podoby sakrálnosti v ľudskej prirodzenosti – sexuality. ¹⁹

Premisou, ktorou sa dostávame k pozitívnemu hodnoteniu manželstva, je súvis medzi manželstvom ako právnym zväzkom a túžbou človeka po intímnom vzťahu. Manželstvo je typ vzťahu, ktorý je svojou intimitou výlučný a nestotožniteľný so žiadnym iným, čoho charakteristickým dôsledkom je význam a úloha zákonnej ochrany. ²⁰ Výlučnosť vzťahu vytrháva osobu zo sveta profánnosti, heideggerovskej každodennosti a načrtáva mu svet sakrálna, čo sa prejavuje aj v sexualite ako takej. Sexuálna vitalita v človeku, ktorá zbližuje dve osoby je zároveň najvýraznejším echom archetypálneho intímneho my – potreby druhého (Ty) pre subjekt (Ja). Lacroix charakterizuje túto intimitu manželstva ako naplnenie či nájdenie identity človeka ako bytosti volanej ku konkrétnemu vzťahu, ktorý svojou výlučnosťou prekračuje rovinu iných vzťahov. ²¹

Podľa Lacroixa je manželstvo a rodina „stelesnením kategórie intímno-spoločenského bytia a orgánom spoločenskej intimity“ ²² . Je to práve intimita, ktorá je vyjadrením jednoty dvoch indivíduí, a ako taká nie je priestorom ani pre individualizmus jedného či egoizmus oboch. ²³ Autentická subjektivita je taká existencia osoby, pri ktorej si subjekt uvedomuje, že ako vzťahová bytosť si zachová svoju interioritu a rozvinie svoju individualitu len a len v exteriorite vzťahu s druhým. ²⁴ Tu Lacroix ostentatívnejšie vyjadruje to, čo Ricoeur vidí ako najlepšiu možnosť pre Eros. Rozvoj osoby – plnšie poznanie seba samého vo vzťahu, môžeme označiť za centrálny bod motivácie výchovy k manželstvu i rodine. Sú to potom osoby, ktoré zodpovedajú za svoje rozhodnutia a rozhodujú sa. Motiváciou nie je len slepá túžba, ale aj rozumné vedomie následkov.

2.1. Manželstvo a moc Erosu

V skúmaní prameňa tejto intimity, v hľadaní prieniku tém spirituality a filozofickej antropológie siaha Ricoeur po filozoficky etablovanom koncepte ľudskej túžby – Erosu, ktorý sa nás obrazne povedané zmocňuje a tiahne nás k druhému. Chápanie slepej vášne a snaha o skrotenie či vloženie do postroja ovládaného rozumom pramení už v antickej kultúre. ²⁵

Relatívne ustálená spoločnosť a kultúrny progres stoja na myšlienkach židovsko-kresťanskej a tiež antickej kultúry. Ide predovšetkým o koncept transcendencie Boha a jeho lásky, monoteizmu a tiež prirodzeno-právneho základu, na ktorom je postavený spoločenský poriadok. ²⁶ Osamotený a do seba orientovaný Eros sa stáva podozrivým a ako taký je skôr symbolom neskrotnosti, a tak ohrozenia stálosti.

Bolo by omylom nazdávať sa, že intimita, ku ktorej Eros tiahne subjekt má len individualistický rozmer ukojenia slasti. Zaiste, dialektika etiky manželstva a k slasti tiahnuceho Erosu jestvuje. Avšak to podľa Ricoeura neznamená, že Eros je orientovaný len k sfére pohlavnosti, k fyzickému. Naopak, sexuálna príťažlivosť je nástrojom hľadania druhého ako jedinečného druhého. Práve tu sa ukazuje význam zdroja kresťanskej spirituality, ktorým je vtelenie. Ak je túžba po intimite (duchovnej i sexuálnej) vyvierajúca z prirodzenosti človeka, nemôže ísť iba o dočasnú zložku, ktorá slúži na naštartovanie a následne sa transformuje do určitej podoby netelesnej lásky, ktorá vylučuje pohlavnosť. Túžba po druhom je túžba po druhej bytosti ako psychosomatickej jednote. Jednota tela i mysle, ktorá je viditeľným znakom intímnych potrieb subjektu, prirodzene akcentuje aj rozmer výlučnosti. Ten však nemožno odtrhnúť od požiadavky nerozlučnosti. ²⁷

Ricoeur si pri interpretácii významu sexuality všíma vyššie spomenuté podozrievanie, ktoré súvisí s historicky neskorším odmietaním sexuálnej vitality – sily Erosu, ktorá môže predstavovať domnelé ohrozenie objektivity a poriadku rozumu. Tento motív je zreteľný najmä v strategickom akcente na rozumovú zložku duše. Racionalita, na ktorej je postavená naša spoločnosť, je nedôverčivá voči sile, ktorou Eros dominuje jednotlivcovi a robí z neho najslabší článok systému. ²⁸ Sila túžby Erosu, ktorá má subjekt viesť k progresu, môže byť zradená čiastkovým uspokojením, klamlivou predstavou dosiahnutého cieľa, čo môže naozaj viesť k zacykleniu v kultúre slasti (la cultur de plaisir). ²⁹ Tá je protipólom nehy, no viniť za to Eros, je nepochopenie jeho významu, úlohy a tiež povahy. Spomenuté riziko straty cieľa rozvoja je prítomné vždy, no to kompromituje nedostatočne rozvinutú spiritualitu a nie Eros ako taký. ³⁰

Redukcia Erosu a jeho vytesnenie je oklieštením vrodených mechanizmov, ktoré, vyjadrené teologickým slovníkom, nemôžu byť zlé. Pojem Erosu nepokrýva len extenziu telesnej sexuálnej túžby. Pre výchovu k manželstvu je nevyhnutné obrátiť pozornosť k premise obety, no tiež integrovať myšlienky a zmysel túžby po intimite s druhým do procesu rozvoja osoby. ³¹ Eros spája a premosťuje to, čo je poznané a chcené, s konaním smerom k získaniu daného. ³² Z hľadiska spirituality jednotlivca je potom viac než nevyhnutné vedieť ako práve silou Erosu – tým, čo nás determinuje z vnútra – prepojiť tieto aspekty dobre poznaného a rozlíšeného cieľa a následného kroku k nemu. Význam Erosu je takto zreteľný najmä v spirituálnej tradícii mystiky. Táto tradícia tematizuje a verbalizuje charakteristické črty Erosu podstatne skôr, než filozofická antropológia explicitne artikuluje témy osoby a pod.

2.2. Etika nehy a Eros ako spirituálna súčasť manželského života

Z dejín západnej tradície kresťanskej spirituality stačí poukázať na význam sexuálnej vitality a mýtického sakrálna v diele Bernarda z Clairvaux. ³³ Poetickosť a metaforický jazyk slúžia Bernardovi ako nástroje zachytenia sily Erosu, ktorý je tou formou lásky, ktorá uchvacuje človeka krásou určitej veci. Pojmy krásy a Erosu sa vzájomne definujú. Je to krása, ktorá uchvacuje, vzbudzuje túžbu a je to Eros, ktorý je silou, tiahnucou k čoraz väčšej dokonalosti. Sexuálna vitalita Erosu, ktorá tiahne k objektu túžby kvôli dobru koexistencie s druhým, je zároveň cestou otvorenia sa druhému.

Akú úlohu má však manželstvo a rodina, stojac na križovatke medzi silou Erosu a potrebou pevného spoločenského bodu, ktorý v ľudskej kultúre predstavuje manželský zväzok? Eminentný vzťah akým je manželstvo je podľa Ricoeura charakterizovaný etikou nehy, ktorá s Erosom ako vitalitou neoddeliteľne súvisí. ³⁴ Motív nehy (tendresse) je to, čo vyrastá z tradície židovsko-kresťanského jadra západnej kultúry. V agapé manželstva sa znova objavuje motív o rehabilitáciu Erosu ako pozitívnej sily, ako niečoho, čoho vylúčenie oberá manželstvo o aspekt prirodzenosti, do ktorej telesnosť a pohlavnosť neoddeliteľne patrí.

Ricoeur si uvedomuje, že v manželstve dochádza k socializácii Erosu, k jeho takpovediac násilnej inštitucionalizácii, no táto obeť ohraničenia, ktorú sexuálna vitalita Erosu podstupuje, nie je jeho deštrukciou, ale priestorom najlepšieho možného progresu. Bolo by však naivné, domnievať sa, že inštitucionalizácia a socializácia Erosu je len otvorením sa progresu v interpersonálnych vzťahoch. Žiaľ, a to Ricoeur zdôrazňuje nemenej výrazne, že svet inštitucionalizácie a socializácie v sebe nenesie len pozitívum progresu, ale aj spomenutú možnosť regresu, zneužitia a deštrukcie osoby, straty slobody, nerešpektovania dôstojnosti druhého a pod. ³⁵ Napriek tomu, manželstvo, ktoré nazýva radikálnou stávkou našej kultúry vo veci sexu ³⁶ , sa mu javí ako práve ten typ vzťahu, v ktorom je priestor pre nehu Erosu najlepšie vytvorený. Zmysel manželstva, rodiny a výchovy potom spočívajú v tom, že priestor takéhoto vrúcneho vzťahu je miestom „dokonalej reciprocity ³⁷ “. Rodina a milostný vzťah vo všeobecnosti sú laboratórium ľudskosti. ³⁸ Ich úlohou je prokreatívnosť osoby, nie zdvihnutie demografickej krivky. Neha, ktorá je vlastným gestom Erosu a ten zrkadlí ľudskú potrebu, túžbu po intimite, má za cieľ len a len jednu hodnotu, a tou je kvalita – dokonalosť interpersonálneho vzťahu, v ktorej nie je plodenie kľúčovým znakom definujúcim dvojicu, ale vyplývajúcim z ich vzťahu. Cieľom etiky nehy je „včleniť plodenie (la procréation) do sexuality a nie sexualitu do plodenia“ ³⁹.

Táto etika, ktorá je demonštráciou pretrvávajúcej túžby, udržiavajúcej vzťah dvoch ľudí, kladie dôraz na prítomnosť dobra sexuality pre ňu samu, ako aj na skutočnosť, že ako taká má svoje miesto v zmysle ľudského života a v ordo amoris. ⁴⁰ Perspektíva výchovy k manželstvu stojí na zdôraznení faktu, že fundamentom rodiny je túžba ako taká ⁴¹ , ktorá vyviera z prirodzenosti človeka a ktorú ako pozitívum zrkadlí aj motív vtelenia.

3. Výchova k manželstvu a akcent na spiritualitu osobnej zodpovednosti

Príspevky Ricoeura i Lacroixa k téme sexuality a manželstva nie sú naivnou chválou lásky, ale reflektovaním širokospektrálneho fenoménu s jeho pozitívami i negatívami. Ich prístup nie je normatívny a už vôbec nie zľahčujúci nástrahy egoizmu, krehkosť intimity a možnosti zneužitia tým, že sa teoreticky opíšu. Rozpoznať problém je však prvým krokom k perspektíve jeho riešenia. Napriek odmietnutiu normatívnych vyjadrení, ktoré sú nezriedka zjednodušením a reakciou bez ponuky alternatívy, nemožno tvrdiť, že je ich postoj pesimistický. Ricoeur zaiste nechápe tenziu medzi sexuálnou dynamikou Erosu a manželstvom za nezvládnuteľnú. Jeho postoj možno chápať len ako opatrný, čo si ako filozof môže dovoliť. ⁴² Avšak práve takýto postoj sa ukazuje ako kľúčový pre výchovu k zodpovednosti. Byť pripravený na zohľadnenie motívov procesu, slobody a tým aj priestoru pre omyl. Normatívny prístup bude vždy akcentovať predovšetkým hodnoty, ku ktorým máme smerovať. Prijatie ambivalentnosti cieľov ľudských túžob, dialektiky túžby slasti a potreby istoty reflektuje význam spirituality, ktorá vnáša do sféry túžob určitú formu poriadku, no zároveň aj flexibility, kde musí subjekt počítať s tým, že jeho túžby súvisia s následkami.

Tu je vhodné spomenúť praktický príklad z oblasti jezuitského vzdelávania, v ktorom badať realizáciu spirituálnych základov filozofickej antropológie a akcent na ich praktické využitie. Príkladom integrovaného vzdelávacieho systému je v rámci jezuitskej pedagogiky a spirituality formačno-vzdelávací program „stretiek“ – CVX. Idey, ktoré boli spomenuté (poznanie, reflexie a prijatie svojich túžob) tvoria východiskový bod ignaciánskej cesty, a to bez ohľadu na smerovanie do manželstva, alebo spolužitie v rodine či bez partnera. ⁴³ Podobne ako iné voľnočasové aktivity, ktoré sú ovplyvnené jezuitskou spiritualitou (na Slovensku je to napr. kresťanský skauting), aj v tomto programe ide o integrovanie pilierov spirituality do širšieho života. Kľúčovým motívom je byť kontemplatívny v činnosti, nie rásť osamote. Práve na príklade CVX možno poukázať na potenciál spirituality vo vzdelávaní. I keď nie je zámerom tohto vzdelávacieho programu explicitná výchova k manželstvu, ale hlavne kultivácia duchovnej integrity, čo sa prejavuje schopnosťami vnímať svoje túžby, rozlišovať a rozhodovať sa, vzdelávanie v uvedených oblastiach je strategické práve pre takú dôležitú sféru života ako sú intímne vzťahy. Dynamika jezuitskej spirituality, ktorá pramení prevažne v Duchovných cvičeniach, vedie záujemcu cez témy, ktoré sa dotýkajú poznania seba samého, k prijatiu a pochopeniu svojej hodnoty. Budovaním poznania seba samého ako omylného, ale milovaného Bohom získava subjekt zdravé sebavedomie a tiež silu čeliť potrebe rozhodnutí a možných následkov. Etické konanie potom vyplýva z rešpektovania slobody a jedinečnosti druhého ako bytosti s rovnakou hodnotou, ktorá je daná vzťahom Boha k druhému.

Ricoeur, ktorý sa chce vyhnúť paradoxu medzi úžasom a zvodom Erosu a povrchnou potrebou jasných normatívnych odpovedí ako sa správať v intímnom vzťahu, akcentuje etiku nehy ako povinnosti rešpektovať slobodu a dôstojnosť druhého. Obchádzanie povinnosti formovať si vlastné svedomie je práve to, čo sa ignaciánska či kresťanská spiritualita vo všeobecnosti snaží odstrániť. Naopak, vyzdvihuje osobnú zodpovednosť a obetu, pričom v spiritualite manželstva i rodiny je táto zodpovednosť charakterizovaná nerozlučiteľnosťou a tiež sviatostným charakterom. Ricoeur nevyjadruje explicitne to, čo spiritualita tematizuje – potrebu vnútorného rozvoja, citlivosti voči faktu náboženského prežívania. Ako filozof nechce tvrdiť obligátne frázy, že sexualita je dobrá, lebo je stvorená, rozplývať sa nad romantikou zamilovania, slasťou sexu v manželstve a pod. ako to často nachádzame v teologicky motivovanej pastorálnej literatúre. Odmieta zredukovať celú problematiku na hľadanie riešenia bezpečnej plavby medzi Skyllou erotického prekvapenia a tiež slasti, po ktorých kresťan, rovnako ako každý človek túži, a Charybdou zdržanlivosti, povinnosti a prokreatívnosti manželstva, ktoré sa mnohým javí ako bremeno. Eros a jeho socializácia je niečo, čo nedovoľuje bezpečnú cestu, naopak, tlačia človeka k dynamike toho, čo aj Lacroix chápe ako odhalenie, vzdanie sa a objavovania druhého. Subjekt sa podľa Ricoeura stáva autentickým v okamihu „ponorenia sa do rieky života“ ⁴⁴ . Tento ponor však nikdy nie je bez osobnej obety a odovzdaniu sa druhému. To, čo začína vzplanutím sexuálnej príťažlivosti, prevyšuje oboch milencov a smeruje k presiahnutiu hraníc ich samých. ⁴⁵ Filozofická reflexia tak prirodzene smeruje k zdôrazneniu takej spirituality, ktorá napomáha integrácii duchovnej i telesnej zložky. Prienikom spirituality a filozofickej antropológie možno označiť témy ľudských túžob, ktoré vedú človeka k rozvoju jeho slobody a zodpovednosti, a tým aj identity. ⁴⁶

Výchova k pro-rodinným postojom musí vychádzať z uvedomenia si úlohy manželstva pre človeka samotného, pre jeho rozvoj ako osoby. Nie je do vzťahu volaný externou kauzou a ani poslaním od Boha, ktoré by popieralo jeho slobodu a povinnosť niesť zodpovednosť. Artikulácia idey Boha a teonómie je až nadstavbou, ale tiež pokračovaním ľudskej autonómie. Manželstvo začína práve prirodzenou túžbou po druhom ako po telesnom i duchovnom druhom. Tu nezohráva nič takú dôležitú úlohu ako pojem slobody, ktorého integrácia do vzdelávania predstavuje vážny praktický problém, no tiež výzvu. Akékoľvek naštiepenie mravných zásad do prirodzenosti je odsúdené k neúspechu otroctva, pokiaľ tieto zásady nevychádzajú z prirodzenosti samej.

V tom spočíva paradoxnosť výchovy, že v konečnom dôsledku popiera svoju funkciu drezúry a získané návyky sa stávajú habitom osobnosti. Výchova k rodinnému životu by preto mala akcentovať rodinu ako ten najlepší z možných svetov pre postupné vštepovanie morálnych princípov. Sexuálna vitalita Erosu nie je len počiatkom tohto procesu, ale v okamihu obdivu medzi partnermi – a tak isto medzi deťmi a rodičmi – sa stáva vzájomná úcta a láska prostriedkami, ktorými sa dedí určitá forma morálnej tradície, a to prirodzeným a nenásilným spôsobom. ⁴⁷

Záver

Téma výchovy k manželstvu je rovnako ako témy sexuality a sexuálnej výchovy, manželstva či rodiny rukojemníkom svetonázorových sporov, redukcií a parciálnych interpretácií humanitných a spoločenských vied. Akcentuje sa relačná povaha subjektov, no zabúda sa na povahu týchto relácií, a tak sa skĺzava v najlepšom prípade k obchádzaniu témy telesnosti ako súčasti identity osoby. Takýto prístup je však rovnako ako v prípade redukcie sexuality na mechaniku polôh a pohybov, nepochopením toho, čo je pravou povahou odkazu takéhoto vzdelávania. Tým nie je kritika a deklarovanie toho, proti čomu stojíme, ale prezentovanie toho, čo obhajujeme a prečo. Výchova k manželstvu a rodine, ktoré chápeme ako aktualizáciu človeka-osoby vo vzťahu, je zároveň odhalením účelu, ku ktorému môže smerovať. Tým je manželstvo a rodina ako ontologický zdroj ostatných spoločenských vzťahov – politických i ekonomických. Napriek tomu jeho zmysel je podstatne hlbší a súvisí s voľbou v prospech rozvoja našej pozitívnej slobody. Kresťanská spiritualita zvýrazňuje prijatie seba samého ako bytosti hodnej vzťahu s Bohom, bytosti s túžbami, slobodou i povinnosťou rozhodovať sa. Cieľom rozlišovania v spiritualite je dôverovať svojim schopnostiam, vnútornému životu, túžbam i rozumu ako kanálom komunikácie s Bohom. ⁴⁸

Praktický význam vzdelávania v oblasti spirituality vidieť predovšetkým v lepšej integrácii osobných presvedčení, konzistentnej hodnotovej orientácie a zároveň v rozvíjaní potenciálu jednotlivca. Práve tak spiritualita napomáha formovať človeka ako slobodnú a zodpovednú bytosť. Predpoklad slobody a zodpovednosti je následne nevyhnutný pre výchovu k manželstvu, a z toho dôvodu je dobré ich v kontexte vzdelávania neustále akcentovať. Stratégia výchovy a vzdelávania v širšom kontexte i vo svojom zameraní musí neustále reflektovať témy, ktoré tento kontext vytvárajú. Koncepty filozofickej antropológie a tiež spiritualita predkladajú balík ideí, ktoré esenciálne súvisia s ľudskou osobou vo vzťahu. Ich zohľadnenie napomáha a inšpiruje k celoživotnej výchove a vzdelávaniu, ktoré integrujú do svojich obsahov širší kontext.

Poznámky

1. Pozri PODMANICKÝ, I. - PODMANICKÁ, Z.: Vývoj legálneho rodinného stavu v Slovenskej republike a axiologické východiská pre výchovu k manželstvu a rodičovstvu. In: Studia Aloisiana, roč. 2, 2011, č. 1, s. 5–15. Vyššie uvedené problémy volajú aj po aktuálnejších pastoračných stratégiách. Napriek tomu je stále aktuálna téma zmyslu života v kontexte ordo amoris. K tejto téme pozri ŠARKAN, M.: Svedomie ako hľadanie zmyslu v kontexte ordo amoris. In: CSONTOS, L. (ed.): Slovo nádeje: Formy spirituality katolíkov, ktorí žijú v nesviatostnom manželstve, Trnava : Dobrá kniha, 2010, s. 17–39.

2. Porov. POLOŇOVÁ, J.: Vplyv osobnostnej zrelosti partnerov na vznik rodiny v súčasnosti. In: Studia Aloisiana, roč. 2, 2011, č. 1, s. 17–27. Poloňová kriticky interpretuje Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR, ktorého výrazným deficitom je práve absencia hlbších komplexnejších analýz, čo vedie k skresleniam a ideologizácii diskurzu.

3. Tu treba spomenúť fakt, že motív výchovy je v dejinách západnej filozofie jedným z ústredných. Štátny dozor a zodpovednosť za výchovu, ako ju nachádzame v Platónovej Ústave (365B–366B, 379A–392C), a to aj bez pozitív, ktoré marginálna úloha vyššej inštancie má, možno ako ideu badať naprieč všetkým, k totalitarizmu tiahnucim epochám ľudstva. Aj napriek polemickosti Popperovej interpretácie Platóna ostáva faktom, že rovnako ako žiadna (nulová) úloha štátu je aj opak tohto názoru, prílišné vstupovanie do súkromných oblastí, niečo, čo je negatívne. Pozri POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé I: Uhranutí Platónem. Praha : OIKOYMENH, 1994. Týmto prístupom Platón predznamenáva argumentáciu historicizmu. Porov. BINDER, V.: Problém historicizmu vo filozofii K. R. Poppera. In: Studia Aloisiana, roč.3, 2012, č. 4, s. 5–14.

4. Najmä pre Lacroixa sú analýzy zmyslu života, vzťahu Eros a Agapé, povahy manželstva, otázky reciprocity vo vzťahu balíkom problémov, ktorých riešenie je nevyhnuté pre pochopenie filozofie rodiny a výchovy. V prípade Ricoeura možno vidieť význam tejto témy aj v jeho personalisticky a eticky orientovaných prácach. K tejto téme pozri najmä RICOEUR, P.: Oneself as Another. Chicago: University of Chicago Press, 1994.

5. Porov. ŠARKAN, M.: K princípom personality u Boëthia a Akvinského. In: Studia Aloisiana, roč. 1, 2010, č. 3-4, s. 77–89. Pojem osoby sa dostáva do filozofického sveta ako derivát trinitárnej teológie.

6. Dodať treba, že chápanie vzťahu ako jednoty dvoch subjektov je prítomné aj v rabínskych komentároch (napr. Hirsch). Práve stvorenie človeka ako ženy a muža je príčinou ich vzájomnej príťažlivosti a tá je súčasťou zväzku. Znakom jednoty je fyzické zblíženie, no motív „jedného tela“ nie je len fyzický, ale aj duchovným zjednotením. „Jedno telo“ je termín, ktorý rabínska tradícia vníma ako dokonalý vzťah, uskutočniteľný práve slobodným a láskyplným zjednotením myslí, sŕdc a duší. Pozri DUBOVSKÝ, P. (ed.): Komentáre k Starému zákonu, I. zväzok, Genezis. Trnava : Dobrá kniha, 2008, s. 128–130.

7. Porov. SCHMAUS, M.: Sviatosti. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1986, s. 370.

8. Tu treba pripomenúť skutočnosť, že chápanie povahy manželstva nie je v kontexte rodiny kresťanských cirkví jednotný. Avšak pre kresťanskú teológiou manželstva vo všeobecnosti možno uviesť ako charakteristický kľúčový moment práve ideu lásky, obety a prirodzenej túžby po vzťahu.

9. Porov. NYGREN, A.: Agape and Eros. Philadelphia : The Westminster Press, 1953, s. 391. Zdôrazniť hodno, že Nygren vidí Agapé ako dokonalejší typ lásky, ktorý prevyšuje a zdokonaľuje Eros. Ľudská podoba Agapé čerpá silu v obraze lásky Boha k človeku. Porov. SCHMAUS, M.: Sviatosti, s. 393.

10. Porov. DE FIORES, S. - GOFFI, T.: Slovník spirituality. Kostelní Vydří : Karmelitánske Nakladatelství, 1999, s. 906.

11. Teologický význam tela vyjadruje Tertullián známym „caro salutis est cardo“. Blízkosť Boha ako vteleného je motívom, ktorý inšpiruje nielen teológiu manželstva, ale aj teológiu celibátu. V spiritualite je uchopenie tohto faktu kľúčovým pre reflektovanie významu tela a jeho túžob ako pozitívnych. Pozri KIMMERLING, B.: Celibacy and Intimacy. In: STUART, E. - THATCHER, A.(eds.): Christian perspectives on sexuality and gender. Leominster, Herefordshire : Gracewing; Grand Rapids, Mich, USA : Eerdmans Pub. Co., 1996, s. 429–438.

12. Filozofická reflexia fenoménu telesnosti je dnes jednou z kľúčových tém súčasnej fenomenológie a aj v teológii existuje živá diskusia, zohľadňujúca viac než len obzor inšpirácií dielom Jána Pavla II. V pastorálnej praxi teológia tela nezriedka opúšťa svet pôvodného filozofického základu a teologického diskurzu, na ktorej Wojtyła a neskôr ako pápež Ján Pavol II. vystaval svoj systém. K téme Wojtyłovej antropológii pozri BURDA, F.: Obraz člověka ve filosofickém světě Karola Wojtyly. Ústi nad Orlicí : OFTIS, 2011, s. 263–269. Porovnaj STUART, E. - THATCHER, A.(eds.): Christian perspectives on sexuality and gender, 1996.

13. Pozri MARTIN, J.: Jezuitský návod (takmer) na všetko. Trnava : Dobrá kniha, 2012, s. 10–16. Rozdiel medzi Ricoeurom a ním kritizovaným strachom z telesného a Erosu možno vidieť aj v akcente ignaciánskej spirituality na rozlišovanie. Funkcia rozlišovania spočíva predovšetkým v citlivosti voči duchovnému volaniu a nepoddaniu sa nezriadeným túžbam. To si vyžaduje investíciu do poznania seba samého, no zároveň je nevyhnutné prijať fakt rozhodnutia. Tento záver spirituálneho rastu je neoddeliteľnou súčasťou formácie v jezuitskej spiritualite. Rozlišovanie má význam len v súvislosti s krokom.

14. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny. In: LACROIX, J.: Smysl člověka. Praha : Vyšehrad, 1970, s. 33

15. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 33.

16. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 33. Lacroix zdôrazňuje, že pod pojmom autonómneho zmyslu ľudskej existencie, chápe jedinú postačujúcu kauzalitu. Človek, povedané kantovským slovníkom je síce určovaný, determinovaný kauzalitou zo slobody, no je i bytosťou vo svete, determinovaný kauzalitou prírody.

17. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 34.

18. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 34.

19. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme. In: RICOEUR, P.: Histoire et Vérité. Paris : Seuil, 2001, s. 227–237.

20. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 34–35.

21. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 36.

22. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 37.

23. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 37.

24. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 38.

25. Porov. NEMEC, R.: Láska ako téma v perspektíve gréckej a kresťanskej morálky. In: Studia Aloisiana, roč. 2, 2011, č. 4, s. 19–29. K radikálnejším reinterpretáciam dochádza v konfrontácii s kresťanským pojmom Agapé. K téme Erosu a lásky sa ako fundamentálny filozofický zdroj javia hlavne Platónove dialógy Symposion, Lysis, Faidros.

26. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 227.

27. Práve spirituálny aspekt akcentuje rozmer Erosu v manželstve. Prirodzenosť vzťahu je z hľadiska spirituality zdokonaľovaná milosťou a vzťah manželstva, ktorý vyviera z prirodzenosti túžby, je z hľadiska teológie sviatostí vyživovaný ontológiou sviatosti ako takej. Z hľadiska katolíckej teológie manželstva je to práve sviatosť manželstva, skrze ktorú účinkuje spásonosná milosť. Teonómia zdokonaľuje ľudskú autonómiu.

28. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 227.

29. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 232. „Cette désintégration, non plus éprouvée comme échec, mais recherchée comme technique du corps, fait de l’érotisme le contre-pôle de la tendresse; dans la tendresse le raport à autrui l’emporte et peut enrôler l’érotisme au sens de composante sensuelle de la sexualité; dans l’érotisme, la culture égoïste du plaisir l’emporte sur l’échange du don.“

30. Porov. MARSCH, R. R.: ID QUOD VOLO – The Erotic Grace of the Second Week. In: The Way, roč. 45, 2006, č. 4, s. 14. „Eros knows that its object can never be quite obtained. It knows that anything – anyone –which can be possessed is not worthy of the loving. So eros is always striving for more, for magis, whereas addiction and obsession fall victim to the illusion that they can be satisfied – next time. And in the search for satisfaction they seek things less and less capable of satisfying them. What lust and obsession share is a mistaken shift of focus.“

31. Ricoeurov postoj sa nevyhýba skutočnosti erotického fenoménu, ktorý chápe ako tajomstvo, niečo, čo nemožno uzatvoriť všeobecnou etikou. Vitalitu Erosu nechápe ako niečo, čo je nezriadenou túžbou, ale naopak, práve ako a len ako túžbu, ktorá je vo svojej podstate slepá a dobrá ako prirodzená. Prítomnosť sexuálnych tém v biblii tak nemá a priori charakter noriem pre sexuálnu etiku, ale podľa Jensena zrkadlí prítomnosť najintímnejších túžob človeka. Pozri JENSEN, D. H.: The Bible and Sex. In: KAMITSUKA, M. D.(ed.): The Embrance of Eros : Bodies, Desires, and Sexuality in Christianity. Minneapolis : Fortress Press, 2010, s. 15–31.

32. Porov. MARSH, R. R.: ID QUOD VOLO – The Erotic Grace of the Second Week, s. 14.

33. Porov. SCHENKEL, M. A.: Svätý Bernard a objav lásky. In: BERNARD z Clairvaux, Svätý: Boží eros. Bratislava : LÚČ, 2007, s. 67–97. Vo svojom komentári a homíliách k Veľpiesni poukazuje na široký diapazón prejavov ľudskej – telesnej i duševnej – túžby a po tradícii rímskych básnikov Vergília či Ovídia je Bernardovo zaujatie touto témou renesanciou reflexie emocionálneho vzťahu medzi dvoma osobami.

34. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 228. Pozri aj MARION, J.-L.: The Erotic Phenomenon, s. 261.

35. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 229–230.

36. Porov. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 230. „... le mariage reste le pari cardinal de notre culture quant au sexe...“

37. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 47. Pojmom dokonalej reciprocity sa Lacroix vyhýba optike vnímania manželstva cez pseudoproblém finality, či účelovosti manželstva, ktorý je charakterizovaný pojmami spojivého a plodivého účinku. Reciprocita vzťahu, prienik Erosu a agapé sú motívmi, ktoré rezonujú aj v súčasnej diskusii filozofov ako Jean-Luc Marion, Jacques Derrida a pod. Porov. MARION, J.-L.: The Erotic Phenomenon. Chicago&London : The University of Chicago Press, 2007, 221. Podľa Mariona sú Eros a agapé „two names selected among an infinity of others in order to think and to say the one love“.

38. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 40.

39. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 230. „l’éthique de la tendresse veut inclure la procréation dans la sexualité et non la sexualité dans la procréation...“

40. Porov. ŠARKAN, M. - NEMEC, R.: Humanistic Paradigms of Education in the Postmodern Vision. In: Journal of Pedagogy / Pedagogický časopis, roč. 1, 2010, č. 2, s. 99–119.

41. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 91. „Není tedy správné tvrdit, že naše touha existuje, protože jsme obdařeni pohlavním pudem; naopak, máme pohlavní pud proto, že je v nás tak hluboce zakořeněna touha.“

42. Tajomstvo sexuálnej dynamiky sa vzpiera takému typu analýzy, ktorá by určila (a tým nás zbavila – povedané kantovským sapere aude! – osobnej zodpovednosti), že tento a tamten prístup je dobrý alebo zlý. Ba čo viac, erotický fenomén vyvoláva pochybnosti o možnostiach nejako objektivizovať jedinečnú podobu intimity manželského zväzku. Ricoeurov prístup možno hodnotiť ako kapituláciu pred tajomstvom, a to bezvýhradnú, no nie nekritickú a bez možnosti o manželstve uvažovať či vychovávať k nemu a k rodine.

43. Pozri MIŠOVIČ, B.: Formačno-vzdelávací program CVX. In: http://www.cvx.sk/nase-spolocenstvo/24-formacny-program/98-formacno-vzdelavaci-program-cvx (14.10.2013) I keď sa program CVX neobmedzuje na predmanželskú náuku, akcentuje v rámci rozvoja osobnosti postupnosť a systematickosť v pomalom procese. Teda to, čo rýchlym návodom na spirituálny úspech chýba.

44. RICOEUR, P.: Sexualité le merveille, l’errance, l’énigme, s. 235.

45. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 91.

46. Porov. MARTIN, J.: Jezuitský návod (takmer) na všetko, s. 401. Martin akcentuje veľmi dôležitý fakt, ktorý musí byť prítomný v našom chápaní rozhodovania a rozlišovania. Aj pri najlepšom možnom rozlišovaní a rozhodovaní nesmieme zabúdať na našu obmedzenosť. Každé rozhodnutie v sebe nesie potenciál mínusov, no sloboda bez následkov a zodpovednosti neexistuje. Ľudská bytosť sa v slobodnom vzťahu existenciálne završuje. Pozri GAVENDOVÁ, O.: Sloboda a existenciálne završovanie človeka. In: GAVENDOVÁ, O. (ed.): Variácie na tému sloboda: Filozofické reflexie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012, s. 36–56.

47. Porov. LACROIX, J.: Základ rodiny, s. 83. „Instituce rodiny je spíše než nějakou zvláštní komunitou jakýmsi úbežníkem, v němž podle našich předchozích analýz člověk v rodině a život v rodině vytvářejí společenskost.“

48. Porov. MARTIN, J.: Jezuitský návod (takmer) na všetko, s. 402. „Boh chce, aby sme sa rozhodovali dobre, s láskou, zdravo, pozitívne a životodarne. Preto si nájdime, čokoľvek nám sedí, čokoľvek nás privádza bližšie k Bohu a čokoľvek nám pomáha dobre sa rozhodovať.“

Literatúra

[1] BINDER, V. Problém historicizmu vo filozofii K. R. Popper. In Studia Aloisiana. 2012, 3, 4. 5–14 s. ISSN 1338-0508. 

[2] BURDA, F. Obraz člověka ve filosofickém světě Karola Wojtyly. Ústi nad Orlicí: OFTIS, 2011. ISBN 978-80-7405-123-4. 

[3] CSONTOS, L. (ed. Slovo nádeje: Formy spirituality katolíkov, ktorí žijú v nesviatostnom manželstve. Trnava: Dobrá kniha, 2010. ISBN 978-80-7141-698-2. 

[4] DE FIORES, S. - GOFFI, T. Slovník spirituality. Kostelní Vydří: Karmelitánske Nakladatelství, 1999. ISBN 80-7192-338-9. 

[5] DUBOVSKÝ, P. (ed.) Komentáre k Starému zákonu, I. zväzok, Genezis. Trnava: Dobrá kniha, 2008. ISBN 978-80-7141-626-5. 

[6] GAVENDOVÁ, O. (ed.) Variácie na tému sloboda: Filozofické reflexie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012. ISBN 978-80223-3072-5. 

[7] KAMITSUKA, M. D.(ed.) The Embrance of Eros: Bodies, Desires, and Sexuality in Christianity. Minneapolis: Fortress Press, 2010. ISBN 978-0-8006-9667-2. 

[8] LACROIX, J. Smysl člověka. Praha: Vyšehrad, 1970. 

[9] MARSH, R. R. ID QUOD VOLO – The Erotic Grace of the Second Week. The Way.  2006,  45, 4. 7–19 s. 

[10] MARION, J.-L. The Erotic Phenomenon. Chicago&London: The University of Chicago Press, 2007. ISBN 978-0-226-50536-7. 

[11] MARTIN, J. Jezuitský návod (takmer) na všetko. Trnava: Dobrá kniha, 2012. ISBN 978-80-7141-736-1 . 

[12] NEMEC, R. Láska ako téma v perspektíve gréckej a kresťanskej morálky. In Studia Aloisiana. 2011, 2, 4. 19–29 s. ISSN 1338-0508. 

[13] NYGREN, A. Agape and Eros. Philadelphia: The Westminster Press, 1953. 

[14] PODMANICKÝ, I. - PODMANICKÁ, Z. Vývoj legálneho rodinného stavu v Slovenskej republike a axiologické východiská pre výchovu k manželstvu a rodičovstvu. In Studia Aloisiana. 2011, 2, 1. 5–15 s. ISSN 1338-0508. 

[15] POLOŇOVÁ, J. Vplyv osobnostnej zrelosti partnerov na vznik rodiny v súčasnosti. In Studia Aloisiana. 2011, 2, 1. 17–27 s. ISSN 1338-0508. 

[16] POPPER, K. R. Otevřená společnost a její nepřátelé I: Uhranutí Platónem. Praha: OIKOYMENH, 1994. ISBN 80-85241-53-6. 

[17] RICOEUR, P. Histoire et Vérité. 3. dopln. vyd. Paris: Seuil, 2001. ISBN 2-02-041094-X. 

[18] RICOEUR, P. Oneself as Another. Chicago: University of Chicago Press, 1994. ISBN 0-226-71329-6. 

[19] BERNARD z Clairvaux Boží eros. Bratislava: LÚČ, 2007. ISBN 978-80-7114-641-4. 

[20] STUART, E. - THATCHER, A.(eds.) Christian perspectives on sexuality and gender. Leominster, Herefordshire: Gracewing; Grand Rapids, Mich, USA : Eerdmans Pub. Co., 1996. ISBN 978-0-80284-228-2. 

[21] ŠARKAN, M. - NEMEC, R. Humanistic Paradigms of Education in the Postmodern Vision. In Journal of Pedagogy / Pedagogický časopis. 2010, 1, 2. 99–119 s. ISSN 1338-1563. 

[22] ŠARKAN, M. K princípom personality u Boëthia a Akvinského. In Studia Aloisiana. 2010, 1, 3-4. 77–89 s. ISSN 1338-0508. 

Kontaktní informace / Contact informations

Mgr. Lukáš Jeník, PhD.

Katedra náuky o rodine, Teologická fakulta Trnavskej univerzity

Kostolná 1, P.O. Box 173

814 99 Bratislava

Slovenská republika

lukas.jenik@tftu.sk